Vyhľadávanie
Péter Esterházy: Opravené vydanie
Bratislava, Kalligram 2006. Preklad Renáta Deáková
Na slovenskom knižnom trhu sa objavil doplnok rozsiahleho románu Pétera Esterházyho Harmonia Caelestis. Tentoraz kratšia kniha, ale s blíženeckým prebalom – pod názvom Opravené vydanie. Pre autora bol tento dodatok viac ako útrpný.
Za „harmonický“ román si autor vyslúžil množstvo ocenení. Kritici písali, že postavil pomník svojmu pánu otcovi. Príbuzní a blízki, všetci, čo autorovho otca poznali ako čestného a priameho príslušníka maďarskej aristokracie, ktorá úpela pod komunistickým režimom, Pétera Esterházyho potľapkávali po pleci. Čitatelia na besedách vyjadrovali svoje dojatie a spolucítenie, najmä keď pán otec sa vydania knihy nedožil.
A zrazu... Autor zistil, že tento heroický pán otec bol dlhoročným agentom maďarskej tajnej služby. Rozhodol sa byť k svojim čitateľom úprimný. Aj za cenu toho, že opľujú jeho vznešené meno. V tomto texte priznáva, čo prežíval pri čítaní otcových zápiskov, ach, mal také krásne písmo! Je nahnevaný, rozčarovaný, smutný, depresívny, sarkastický, vulgárny, jemný, rozcitlivený, plačlivý, uvažujúci, komentujúci, nešťastný, rozháraný... Citáty z otcovho udavačstva sú v knihe vytlačené červeným písmom. Do červene sa napokon ponoria aj citáty z románu Harmonia Caelestis. V noci, keď už unavené čitateľove oči nevládzu a prižmuruje ich, červeň sa zlieva s čerňou. Zrejme tak akosi to autor zamýšľal, lebo inak si mohol zvoliť aj tučné písmo, kurzívu alebo iné odlíšenie.
Jedným z najflagrantnejších znakov textu je prežívanie hanby. Udávanie zlovoľnému režimu Esterházy prežíva v hlbokom ponížení. Rád by sa ospravedlnil za otca, ale cíti, že ospravedlnenie ťažko môže napraviť krivdy, ktoré sa udiali, aj keď v agentových hláseniach zväčša nestálo nič podstatné. Režim však dokázal z človeka spraviť podozrivého už len preto, že o ňom nikto nevedel nič kompromitujúce. Autor sa zamýšľa nad osobnou tragédiou človeka – udavača. Žasne nad fabuláciami, ktoré predstihujú to, čo sám dokáže vyfantazírovať. Udavačstvo chápe ako príšernosť práve pre jeho škodenie druhým. V tomto zmysle len akoby z diaľky dolieha nevyslovená, ale mučivá myšlienka, či aj spisovateľova práca nemá čosi spoločné s udávaním, aj keď nepriamym – a azda neškodným. Hranicu udávania by autor mohol sledovať aj pri detských pubertálnych výčinoch, keď je bonzovanie na kamarátov prospešné?!?, ale do takýchto úvah sa radšej nepúšťa, vystačí si s vlastnou rodinou.
Ku koncu knihy sa Esterházy prepracoval až k materiálom o tom, že maďarská kontrarozviedka zvažovala možnosť vyrobiť z jeho otca dvojitého agenta. Zaujímavou eventualitou by zrejme bolo, keby sa ukázalo, že autorov otec vlastne dávno pracoval, povedzme, aj pre CIA a spoluprácou s maďarskou tajnou službou bol iba krytý. To sa však asi nikto tak skoro nedozvie, pretože západné tajné služby svoje archívy neotvárajú. Ale zaujímavé čítanie by z toho zrejme vzniklo. Hanbil by sa Esterházy za otca – udavača pre Američanov – menej? Udavačstvo je udavačstvo, či nie? Pre niekoho by možno vstal ako Fénix z popola zatratenia.
Opusťme však rovinu úvah, ku ktorým tento zvláštny text kauzálne provokuje. Minulosť sa zmeniť nedá, iba fiktívne, prosebne. Po mesiacoch strávených na nedobrovoľnej stoličke v študovni autor dospieva k poznaniu, že napriek všetkému tragickú postavu svojho pána otca má stále rád. Akoby bol jeho otec schizofrenicky rozdelený na dvoje – milovaného svojrázneho otca a tajného agenta. Pán otec je pritom iba príkladom duchovného marazmu, do ktorého v minulých desaťročiach upadli stredoeurópske krajiny. Priepasť je však hlbšia, ako sme si mysleli. Čo na tom, že priepasti sú aj inde, táto je naša a plná bahna. Ťažko hľadať pod nohami pevnú pôdu. Aj preto je reflexia opraveného vydania, doplnku skôr pokľaknutím pri modlitbe ako plnou katarziou, očistením.
Ľuboš Svetoň
