Vyhľadávanie
„Konzul Hegemonie seděl na terase své ebenově černé kosmické lodi a na starém, ale dobře udržovaném klavíru Steinway hrál Rachmaninovo Preludium v cis-moll, zatímco dole s výhružným řevem vyskakovali z bažin obrovští ještěrovití tvorové.“ (Dan Simmons: Hyperion)
„Hlboko v nezmapovaných zákutiach absolútne nezaujímavého konca Západnej špirály galaxie leží jedno malé, fádne slnko.“ (Douglas Adams: Stopárov sprievodca galaxiou)
„Nebe nad přístavem bylo šedé jako mrtvý kanál televize.“ (William Gibson: Neuromancer)
„Červená řepa je ze všech zelenin nejvášnivější.“ (Tom Robbins: Parfém bláznivého tance)
„Kiežby sa môj otec, poprípade matka, alebo najlepšie obaja, pretože to bolo psou povinnosťou ich oboch, lepšie sústredili na vec, keď ma plodili.“ (Laurence Sterne: Život a názory pána Tristrama Shandyho)
„O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliáno Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz uvidel ľad. (Gabriel García Márquez: Sto rokov samoty)
Toľko k mágii prvej vety, tematizuje sa relatívne často, taký príjemný literárny folklór. Veta, ktorá otvára román, vovádza do príbehu, nastavuje latku. Veta-začiatok, o ktorej platí, že zvyšok bude aspoň taký silný, dobrý, výrazný, ako práve ona. Veta, čo ju možno tesať do kameňa. Asi to nebude pravidlo, neodvážim sa zovšeobecňovať, ale sú čitatelia, ktorí to majú tak, že keď ich zasiahne prvá veta, zasiahne ich aj zvyšok. Sú samozrejme vynikajúce romány, ktoré takou prvou vetou nedisponujú, tie ale teraz nechajme bokom a píšme o tých, ktoré sú aspoň také vynikajúce, ako ich prvá veta.
Ako táto:
„Ráno sa kurič zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí.“ (Peter Pišťanek: Rivers of Babylon)
Prvá veta románu po prvýkrát vydaného v roku 1991 vo vydavateľstve Archa s obálkou Jozefa Gertliho Danglára. Debutujúci autor nás na románovej ploche hneď skraja deväťdesiatych vovádza do suterénu, do polosveta, do „pod sveta“, ktorý sme si hore vonku nemali ako všimnúť, lebo v bezprostrednej prítomnosti na „pod svetie“ akosi nezostával čas. Už bolo vlastne po Nežnej, takže dramatická zmena, ale všetky dôsledky sme si sotva uvedomovali a málokto tušil, že o rok-dva bude s Československom koniec, že sa rodí nové, samostatné Slovensko, divoký východ, krajina, ktorú čakajú neuveriteľné veci a že už tu máme román, prvý kus z neskoršej románovej trilógie, ktorý položil prst na tep doby, vtedy a tam, a o mnoho rokov neskôr azda pomôže pochopiť budúcim čitateľom, čo a ako sa tu vtedy dialo. Na zadnom prebale prvého vydania lákal potenciálneho čitateľa okrem obligátnej dejovej synopsie aj tento text: „Román Petra Pišťanka je paródiou, groteskou, trilerom, pornografiou a zároveň vážnou prózou, je príkladom, že dobrú literatúru môžete prečítať na jeden dúšok.“
A stalo sa, zrodil sa bestseller, knižka, akých dovtedy príliš nebolo, slovenský román, ktorému slovenskosť nebola hendikepom, ale atrakciou. Priamočiary jazyk, atraktívne až bulvárne témy, žiadne inotaje, len írečitá strohosť, v ktorej sa neplytvá slovami. Román zbavený všetkého vysokého literárneho elitárstva, niežeby sa ho zriekol, len vlastne nedával okázalo najavo, ako dobre je napísaný. Román, čo sa dal rovnako dobre čítať v kaviarni, ako v krčme. Kult jeho autora ešte nejestvoval, k Pišťankovi sa ešte nevzhliadalo, majster ešte nevstúpil do verejného priestoru, žil len jeho román a vzhľadom na dobu, v ktorej vyšiel, celkom prirodzene sa ocitol v tej najlepšej spoločnosti, medzi románmi, čo tu za komanča vyjsť nemohli, ale teraz už áno a bola to neuveriteľná sila. Harníček, Pelc, Klíma, Hesse, deväťdesiatky, bolo jasné, že boľševik je preč a s ním všetko, čo sa nemohlo, a ešte nebolo jasné, čo sa môže, tak sa mohlo všetko. Opojné roky slobody, flirtujúcej s anarchiou a Pišťankov debut ako ich súčasť.
Keď v roku 1994 vo vydavateľstve Champagne avantgarde vyšla dvojka, s obálkou akéhosi Lemuela Cautiona, aj sa trocha reptalo, akože už je to slabšie, menej pestré a viac menej stále o sexe a Mladý Dônč, ktorý vyšiel rok pred tým, bol lepší, respektíve novely v ňom obsiahnuté, a aj autor už o nás, čitateľoch vie, a tak si dovolí priamo k nám prehovárať, ale aj tak sa to znova húfne čítalo a Pišťanek už bol veľký, dokonca taký veľký, že finále trilógie Rivers of Babylon 3 alebo Fredyho koniec už vyšlo vo vydavateľstve Fénix v roku 1998 akoby priamo na spoločenskú objednávku. Aj Danglár sa vrátil na obálku, aj Rácza bolo viac, aj sa bolo treba pomaly aspoň literárne zúčtovať s tým, čo už sa tu rovno pred očami nám všetkým dialo. Mečiarizmus, hej slováctvo v plnom rozpuku a všetky tie veci, čo na ne našinec síce nezabudol, ale vo vzťahu k dnešku je to svojím spôsobom čajíček.
Preto je náramne oslobodzujúce k trilógii Rivers of Babylon vrátiť sa práve teraz a preto je dobré, že tie knižky vychádzajú znova, ako sa na klasiku patrí. Knižky, čo by mali byť na pultoch kníhkupectiev prístupné stále ako literatúra, ktorá už obstála v previerke časom a nie je len unikátnym svedectvom svojej doby, ale je, v najlepšom slova zmysle, našou súčasťou.
Rád by som si nepamätal a asi prvočitateľom aj tak trocha závidím.
