Vyhľadávanie
ikar 2013
„Písala, ako ho miluje. Písala, že puto, aké medzi nimi vzniklo, sa predsa nedá roztrhnúť len tak, zo dňa na deň, že predsa by stálo za to aspoň sa pokúsiť nejako ho uchovať, niečo spolu určite vymyslia. Písala, že si nevie predstaviť, že si už nepripijú vínom, že mu už nezaspí na pleci, že jej už nebude strkať ruku do nohavičiek medzi topoľmi a jelšami, že jej už nebude rozprávať o knižkách, že si už nebudú vymýšľať príbehy hostí Bariku a že už nebude hneď, ako sa zobudí, bežať k počítaču, kde každé ráno nachádza jeho e-mail. Písala, že jej pripadá taký výnimočný, že už nikdy, nikdy nebude nikto ako on, že bez neho bude svet smutný ako nikdy predtým.“
Próza Kataríny Tholtovej Papierové bábiky si zaslúži špeciálnu recenziu. Kniha sa mi páčila. Mala by som vysvetliť prečo. „Niečo sa už nájde,“ napísala mi autorka. Anotácia je na záložke, nebudem predsa opakovať to isté. Vraj recenzia je vždy subjektívna. Katarína Tholtová vie písať. Víťazstvo v literárnej súťaži Mám talent s novelou Nočné motýle svojou druhou knihou Papierové bábiky obhájila. Ak by sa ma niekto opýtal, o čom kniha je, povedala by som, že o láske, o vzťahu ženy a muža, prerozprávanom z pohľadu ženy, ktorá miluje absolútne, do krajnosti. (Možno preto sa mi páčila, lebo ma jednoducho bavia príbehy o láske typu eros bez červenoknižničných prvkov.) Je jej však akosi trápne hovoriť o svojich citoch tomu, koho sa týkajú: „Rýchlym krokom sa vybrala k jednému z kaviarenských počítačov, spustila ho a do internetového vyhľadávača zadala heslo elektívny mutizmus. Výsledky ju nezaujali, tak to skúsila po anglicky. A tak našla desiatky, možno stovky príbehov ľudí, čo boli ako ona, čo vedeli kričať len v duchu.“ A keby mu aj všetko povedala, zmenilo by sa niečo na jeho rozhodnutí? Tholtová napísala príbeh lásky bez happyendu, kultivovane a neprvoplánovo!
A na záver by som mala spomenúť, že Papierové bábiky sa akosi podozrivo prelínajú s prózou Pokušenie (Ikar 2013) autora Petra Holku.
