Papierové loďky túžob
Jaroslav Vlnka: Verše na raňajky
Bratislav, Odkaz: 2000
Vlnkova poézia nie je poéziou ľahučkých bubliniek či nádherných slovných ozdôbok. Nie je preťažená ani filozofickými, historickými či politickými konotáciami. Autor tvorí zmysluplný text takmer výlučne navrstvovaním poetických významov na literárne konotácie. Jeho obrazy sa zachytávajú o ponorné riečky intelektu. Neletia teda, ale sú – aj keď nenápadne, miestami až rafinovane – poprepájané s „prízemnosťou reality“. Asi preto, že Vlnka svojou poéziou dokazuje, že realita vonkoncom nie je prízemná.
Obraznosť jeho veršov je predmetná, dotýkateľná a dotýkaniahodná, občas aj chutná (čokoládoví kalimerovia v básni Veľká noc). Inokedy ťaživo zlostná (vtáky vyťahovali zo zeme/ mŕtve motúziky/ a rozzúrené deti trestali/ budíky, lebo sa im ťažilo do školy, Verše na raňajky, s. 35). Kumulácia množstva motívov zahusťuje atmosféru. Text je „plný“, raňajky sýte ako sa patrí. Hustotu významu vyvažuje uvoľnený výraz.
Základným pocitom Vlnkových básní je rozpor. Autor by chcel písať peknoduchú jemnú lyriku alebo hlbokomyseľné meditívno-reflexívne básne, ustavične sa však potkýna o rozbitých čokoládových kalimerov a buldozéry (Veľká noc, s. 7). Sinky sa menia na kraslice a kraslice na sinky (tamže). Lyrický subjekt však nebedáka, ale vecne konštatuje daný stav. Poučený životom neburcuje za každú cenu, ale chytá sa vecí a obrazov. Cit a ideu cudne skrýva, chráni ich ako veci krehké. Radšej rozbíja čokoládových kalimerov a budíky. Rojčivý básnik prijal hru sveta, ktorý si nezaslúži jemný slák, ale len píliaci. V pretlaku informácií a vypätých gest je nutné kričať, aby bolo počuť aspoň šepot. Je nutné tĺcť, aby si druhý uvedomil dotyk, je nutné píliť slákom zdrevenené veci. Pod takto chápanú drsnosť však Vlnka ukrýva svoju púť do krajiny, kde „je tma viditeľnejšia/ sny menej bolia“ (Húpalky ignorancie, s. 17).
-mf-
