Recenzia
Jana Popovičová
16.12.2016

PARALELY A PRIENIKY - Etela Farkašová

Vydavateľstvo Spolku  slovenských spisovateľov 2015

„V celom texte je jasne
cítit autorkin vrúcny  
vztah k filozofovaniu...“


Význam filozofickej eseje spočíva najmä v no-
vých spôsoboch vyjadrenia, v autorskej zanie-
tenosti, istej vrúcnosti a zameranosti na kon-
krétne problémy, čím tento žáner približuje nové
pohľady na svet a seba samých.
  Filozofka, prozaička, poetka Etela Farkašová
už v predošlých esejistických zbierkach ukázala
funkčnosť metódy filozofizácie literatúry a lite-
rarizácie filozofie a pokračuje v jej rozvíjaní, pri-
čom sama vyjadrila radosť z balansovania medzi
týmito žánrami. Podporovaná argumentáciou
svetových filozofov a literátov splieta v zbierke
esejí Paralely a prieniky novú, jemnú, no lo-
gicky priezračnú sieť argumentov, kreujúc tak
nový pohľad na už známe a zaužívané pojmy.
Ako veľmi podnetnou pripomienkou sa javí jej
poukazovanie na dôležitosť citov pri vedeckom
bádaní, ktoré už odpradávna pôsobí chladne
a izolovane od vonkajšej reality. Okrem neustá-
leho poukazovania na zmenu optiky vnímania
sveta nás pozýva do vlastného súkromia, otvára
nám dvere obývačky i osobných zážitkov. Jej
vlastný postoj a prínos badáme okrem spomí-
naného prepletania nitiek predovšetkým na
miestach, ktoré sú formálne, ale mnohokrát
i myšlienkovo neukončené (…), vlastné postrehy
akoby len načrtávala, dávajúc priestor čitateľovi,
aby sa zastavil a zamyslel nad pauzou, ktorú tu
naznačila, snáď v intenciách ticha, ako ho (opä-
tovne) rozoberá v eseji venovanej textom Vir-
ginie Woolfovej. Farkašová neustále načrtáva,
nedopovie, len aby sa neskôr k danej myšlienke
mohla vrátiť z iného uhla a aby mohla úlomky
pozbierať do jednej pravdy, ktorú i tak nedopovie.
  V esejach rozdelených do dvoch častí nám
dáva nahliadnuť do mnohých aspektov súčasnej
filozofie, literatúry a sveta. A hoci sa jej text číta
s narastajúcim počtom strán stále dychtivejšie,
rozhodne nie je určený na jedno rýchle prečíta-
nie. Miesta na zamyslenie ponúka pri poukazova-
ní na negatívne dôsledky globalizácie, elitárske
vnímanie západnej kultúry, spochybniteľnú ilú-
ziu dekontextualizácie či pri kritike vnímania
vedca ako izolovaného subjektu. Naznačuje
i spochybňovanie ženy ako objektu platného
poznania, ktoré sa spravidla uznáva mužom ako
nositeľom rácia nepoznačeného emocionalitou.
Neostáva len pri poukazovaní na nedostatočné
docenenie ženského aspektu vo vede, ale vy-
slovene zdôrazňuje potrebu prehodnotiť vzťah
rozum – cit, chápaný ako ambivalentný.
  Vracia sa aj k myšlienke o tichu z predošlej
zbierky esejí, poukazujúc na jeho literárne stvár-
nenie v textoch Virginie Woolfovej. Jej mlčanie
je manifestáciou zneistenia našich myšlienok
i celého bytia, snahou zachytiť neviditeľné, to,
čo je jazykom nevypovedateľné. Netreba azda
prízvukovať, že mĺkve postavy sú u Woolfovej
spravidla tie ženské. A zatiaľ čo Farkašová na
jednej strane vyzdvihuje ticho ako možnosť
zachytenia podstaty života, na strane druhej
pozýva na živý rozhovor do filozofickej kaviar-
ne… Pozoruhodný koncept filozofickej kaviar-
ne, ktorá by ponúkla chýbajúci priestor živej
filozofii, zdôvodňuje potenciálom filozofického
rozhovoru prekonať povrchné a rutinné, obrátiť
širšiu verejnosť späť k dobrému životu a ponú-
kať terapeutické východiská v konkrétnych ži-
votných situáciách. V celom texte je jasne cítiť
autorkin vrúcny vzťah k filozofovaniu, ktoré
v súčasnej spoločnosti nabralo skôr negatívne
konotácie, a azda i vyvrátenie týchto pohľadov
je jedným z cieľov danej zbierky: nabáda vnímať
filozofiu ako „…Ariadninu niť, ktorá nám môže po­
môcť nanovo sa zorientovať vo vlastnom príbehu“.