Vyhľadávanie
Prvotina autorky Evy Urbanovej Jeleňatý a Kravatý, „príbehy dvoch smiešnych kamarátov“, vyšla v náklade len tisíc výtlačkov, čo je škoda. Dielo má totiž veľký potenciál a tí, ktorí si zamilovali Čapkovho psíčka a mačičku či Hronského Budkáčika s Dubkáčikom, môžu siahnuť aj po tejto útlej knihe. Tvorí ju desať kapitol a venovanie „ocinovi“, ktorý tieto príbehy rozprával autorke, keď bola dieťa. Lebo otec „pozná odpoveď na všetko, a keď náhodou nie, tak si rýchlo jednu alebo hneď niekoľko odpovedí vymyslel“. (s. 7)
Hlavnými postavami príbehu sú dva dobrácke jelene – Jeleňatý a Kravatý. Prečo práve tieto dve mená vysvetľuje sama autorka ako Exupéryho Malý princ: „Jeleňatého som si vždy predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého jeleňa, ale jeleňa jeleňatého, skrátka takého, ktorý vám ako prvý napadne, keď sa povie slovo „jeleň“. Máte to? No, tak presne taký bol. A Kravatý, keďže bol Jeleňatého najlepší priateľ, vyzeral úplne rovnako, len mal kravatu. Takže si predstavte svojho Jeleňa... a teraz kravatu.“ (s. 8)
Otec, autor námetu, ich slovami autorky personifikoval: „Začalo sa to jedného rána, keď sa Jeleňatý zobudil a uvidel Kravatého, ako pripravuje raňajky a celú kravatu si namáča v hrnci.“ (s. 10) Okrem toho majú jelene svoje ľudské postele umiestnené v lesnej obývačke, zúčastňujú sa karnevalu zvierat, olympiády v susednom smrekovom lese či hrajú karty na pníku. Aj z toho vidieť, že dej popúšťa uzdu fantázii a predstavivosti, je plný vtipu, humoru, hravosti a netradičných, ba až komických situácií. Najmä keď k nim „Lienka chodí mastiť karty“ (s. 19) či Vlk navštevuje dom pre zajačie pexeso. Každé zviera má vlastnú identitu, myslenie a ciele.
Hravou formou sú zaradené aj slovné hračky ako „jablračka“, čo je jablková oberačka (s. 42), na ktorej postavy „strom jablkali“. (s. 42) A to práve v čase, keď sa dcére nechcelo pracovať v záhrade a otec hneď vymyslel príbeh o zaujímavom oberaní jabĺk. A práca šla obom, nielen jeleňom, od ruky. Inokedy sa zase vynájde rýmom: „Kto utiera prach, nemá nikdy strach.“ (s. 46)
Zaujímavé je, že E. Urbanová sa sama dištancuje od autorstva tejto knihy. Takmer neustále prízvukuje, že to je otcov príbeh: „Aj mne to ocino povedal len tak“ (s. 16). V tomto sa s ňou nedá úplne súhlasiť, pretože do deja určite vložila aj kus seba, a tak niekedy zbytočne týmto poukazovaním narúša plynutie príbehu a jeho gradáciu. „Lenže Jeleňatý mal takú silnú myseľ, že aj z tejto ľahkej hry spravil veľmi zložitú kartovú partiu. Mykal sa pritom do strán, áno, pamätám si, ako mi to ocino ukazoval, ako sa Jeleňatý myká a rozmýšľa.“ (s. 28) Kniha je písaná veľkým fontom písma, odseky sú odsadené, riadkovanie väčšie – je ideálna na prvé detské čítanie. Text dopĺňajú čierno-biele ilustrácie a jedna jediná farba – zelená evokujúca ihličnatý les, v ktorom sa dej odohráva.
Čierno-biele ilustrácie Radky Čabrádi Tvrdoňovej sú dokonale detailné, živé, hravé a pestré. Parohy nie sú typické parohy jeleňov, ale sú to konáre s listami a lístkami, ktoré nemajú konca. Aj tu môžeme hovoriť o efektnosti a hravosti. A keď záver knihy dopĺňa ilustrácia autorky a ilustrátorky, taktiež s „parohami na hlave“, prepojenie je dokonalé. Dvojice Jeleňatý – Kravatý, otec – dcéra, autorka – ilustrátorka sú zohrané a spolu ladia, čoho výsledkom je skvelá kniha. Jej záver síce nemusel byť taký uzavretý (kto napíše knihu, aby príbeh o nich bol skutočný a večný?) a mohol pokojne skončiť otvorene, ale to jej na kvalite neuberá.
„Keď je raz niečo napísané, nemožno to poprieť.“ (s. 11) A s týmto výrokom musíme súhlasiť – napísať túto knihu a podeliť sa o rozprávanie otca je tou najkrajšou spomienkou, pamiatkou na človeka, ktorý v živote každého dieťaťa veľa znamená. A teraz môže znamenať aj pre iných.
