Vyhľadávanie
Literárnu kritiku možno definovať ako istý typ sprostredkovateľskej činnosti medzi dielom a čitateľom. V ideálnom prípade kritik aktívne zasahuje do literárneho procesu, keďže jeho hodnotenie by malo mať mienkotvornú funkciu a malo by spätne vplývať na stanovisko spisovateľa aj čitateľa. Existencia autora a diela podmieňuje existenciu kritika, zatiaľ čo ten poskytuje literátovi „spätnú väzbu“ v podobe priamej literárnokritickej reflexie jeho textov. Tu sa však žiada doplniť, že korelácia medzi uvedenými subjektmi by nemala byť jednosmerná (autor → text → reakcia literárneho kritika), ale mala by fungovať ako „bumerang“, ktorý sa k autorovi vráti s „nánosom“ nových impulzov či inšpirácií ovplyvňujúcich jeho ďalšiu literárnu činnosť. Samozrejme, to všetko za predpokladu, že ide o argumentačne podloženú kritiku, ako aj za predpokladu, že sa spisovateľ „bumerangu“ cielene nevyhne, prípadne ho neodloží na miesto, kde môže veľmi rýchlo zapadnúť prachom. Posledným článkom v rámci triády je potom čitateľ literárneho diela vzťahujúci sa k textovým materiálom autora aj recenzenta. Čitateľovi môže kritika slúžiť ako „navigácia“ v záplave publikácií rôznej estetickej úrovne a kvality. Toľko k ideálnej predstave.
Odpovedať na otázku, aká je aktuálna situácia literárnej kritiky v slovenskom kultúrnom kontexte, by bolo oveľa komplikovanejšie, obzvlášť vtedy, ak by sme na ňu chceli vztiahnuť „meradlo“ ideálnosti. Do pomykova nás môže priviesť hneď niekoľko faktorov. Medzi najdôležitejšie činitele patrí „narušenie“ plynulej interakcie medzi jednotlivými subjektmi literárnokritického procesu, čo sa odzrkadľuje v rovine autonómnosti ich fungovania alebo, expresívnejšie pomenované, až v rovine istej ľahostajnosti subjektov voči sebe navzájom. Čitatelia často nevenujú pozornosť esteticky hodnotným publikáciám, ktoré sú predmetom recenzií, ale siahajú po brakoch vychádzajúcich vo veľkých nákladoch. Nevšímavosť voči literárnej kritike môže mať zo strany čitateľov viacero dôvodov, ale medzi kľúčové azda patrí najmä nerešpektovanie kritikov ako autorít, prípadne osobná preferencia populárnej, žánrovej literatúry. Časť spisovateľov zvykne ľahostajnosť prejaviť odlišným spôsobom ako prijímatelia – buď sa o kritiku zaujímajú, ale argumenty recenzentov neberú v ďalšej literárnej aktivite do úvahy, alebo je pre autorov relevantná iba reakcia čitateľov. Ako sa teda ukazuje, ide o komplexnejší problém, o ktorom by sa dalo premýšľať aj detailnejšie a predovšetkým cez rôzne prizmy pohľadu.
Ambíciu zapojiť sa do diskusie o tom, „či niečo také ako kritika a kritická scéna ešte existuje“ (s. 7) má aj publikácia Kritická ročenka 2018 zložená z výberu literárnokritických textov a bilančných štúdií reflektujúcich slovenskú básnickú a prozaickú tvorbu. Projekt ročenky nadväzuje na tradíciu zo šesťdesiatych rokov (1964 – 1967), keď vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vychádzal podobný súbor antológií pod názvom Kritika. Aj napriek povedomiu o istej kontinuite však hlavný zostavovateľ Vladimír Barborík vypracoval vlastnú koncepciu antológie, berúc do úvahy predovšetkým špecifiká aktuálnej literárnej praxe. V porovnaní s východiskovým konceptom, ktorého súčasťou boli aj texty presahujúce rámce literárnokritickej proveniencie (literárna história, literárna teória, esejistika) či dobové recenzie vzťahujúce sa na literatúru pre deti a mládež, zúžil výber materiálu výhradne na kritickú reflexiu súčasnej slovenskej poézie a prózy. Na druhej strane ostali v publikácii „zachované“ úvodné bilančné state, ktoré sa prierezovo venujú vybraným básnickým (Viliam Nádaskay) a prozaickým (Vladimír Barborík) dielam, s ohľadom na syntézu medzi analyticko-interpretačnými sondami do námetovo-výrazového plánu textov a aspektom ich hodnotenia.
Výber literárnych diel, ktoré sú v uvedených prehľadových štúdiách predmetom reflexií, nie je ovplyvnený iba subjektívnymi preferenciami kritikov, ale najmä úsilím o hľadanie prienikov či analógií medzi jednotlivými autorskými realizáciami na pozadí aktuálnych literárnych tendencií. Cieľom antológie teda nie je vyčerpávajúco referovať o najnovších knižných tituloch v podobe komplexného súpisu jednotlivých bibliografických údajov (takýto „rešerš“ si môže čitateľ vygenerovať aj samostatne), ani enumerácia „najvydarenejších“ spisovateľských počinov, ale predovšetkým snaha poukázať na texty implikujúce nové podnety, ako aj rôzne problémové miesta stimulujúce k diskusii. Je pozitívne, že „zúženie“ východiskovej koncepcie ročenky sa nepremietlo do „zjednodušujúcej“ optiky pri výbere pôvodných textových materiálov a ani pri výbere literárnokritických textov.
V oboch prípadoch sa uplatňuje pluralitný princíp zohľadňujúci nielen tradičné formy epiky a kritickej reflexie (ako napr. recenzie literárnych kritikov pôsobiacich v akademickom prostredí), ale tiež súčasnú biografickú prózu blížiacu sa k eseji či reportáži vrátane publicistických kritických výstupov (glosy a novinové recenzie). Súčasťou ročenky sú literárnokritické texty odborníkov pôsobiacich na rôznych akademických pracoviskách (napr. Ústav slovenskej literatúry SAV, Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave, Katedra slovenského jazyka a literatúry PdF UK v Bratislave, Inštitút slovakistiky a mediálnych štúdií FF PU v Prešove, Katedra slovenského jazyka a literatúry PdF Trnavskej univerzity v Trnave a i.), ale aj recenzie autorov pracujúcich vo sfére žurnalistiky, rozhlasu, prekladateľstva alebo učiteľských smerov. Ide o texty, ktoré boli publikované v rôznych literárnych periodikách (napr. Knižná revue, Vlna, Fraktál, Glosolália), ako aj v denníkoch a časopisoch so širšími spoločenskými presahmi (napr. Denník N, Pravda, Kapitál). Vzhľadom na to, že v súčasnosti sa popri tradičných tlačených periodikách zvykne literárna tvorba reflektovať už aj na rôznych webových portáloch a internetových časopisoch, sú do ročenky začlenené tiež texty z „online prostredia“, ktoré však spĺňajú kritériá kvality a argumentačnej „nasýtenosti“ (napr. internetový časopis Platforma pre literatúru a výskum). Takýto pomerne široký záber zohľadňuje aktuálnu situáciu literárnej kritiky na úrovni formátovania informácií, ale predovšetkým má za cieľ „sprístupniť“ a priblížiť reflexiu literatúry aj širšej laickej verejnosti.
Okrem toho vnímam pozitívne fakt, že zostavovateľ publikácie si je vedomý „bielych miest“, ktoré antológia obsahuje (ide najmä o absenciu tradičných literárnokritických polemík či diskusií týkajúcich sa súčasnej tvorby), čím čiastočne poukazuje na problematiku terajšieho charakteru literárnej kritiky. Zároveň však svoje závery predčasne nepaušalizuje a navrhuje predbežné riešenia, ktoré by v budúcnosti mohli viesť k „zaplneniu“ týchto prázdnych bodov, a to prostredníctvom excerpcie literárnokritických „sporov“ prebiehajúcich v internetovom prostredí (napr. na sociálnych sieťach).
Kritická ročenka 2018 odzrkadľuje aktuálne premeny slovenskej literárnej kritiky, mapuje a zaznamenáva literárne tendencie podmieňujúce charakter súčasnej tvorby, pričom dáva dôraz na argumentačne „podkuté“ kritické stanovisko a jeho presahy smerom k ľudskej životnej situácii. Antológia môže preto poslúžiť najmä čitateľom, ktorí sa aktívne zaujímajú o súčasnú slovenskú literatúru, prípadne tým, ktorí by sa chceli lepšie zorientovať v najnovšej knižnej produkcii a pri výbere či čítaní kníh uplatniť aj kritický nadhľad.
