Kritická ročenka 2019. Antológia súčasnej literárnej kritiky. Zost. Vladimír Barborík a Viliam Nádaskay

Bratislava: LIC, 2020

 

S nápadom zostaviť antológiu kritických textov prišiel pred časom Vladimír Barborík v nadväznosti na niekdajšie kritické ročenky zo šesťdesiatych rokov. Po vlaňajšom prvom a povedzme skúšobnom ročníku Kritickej ročenky 2018 tu máme druhú Kritickú ročenku –  2019.

Čo nám to zatiaľ hovorí o kritike a pôvodnej slovenskej poézii a próze? Najmä to, čo nie je nahlas nikde vypovedané: aby sme boli schopní posúdiť, kam a ako sa vlastne vyvíja kritika a recenzné remeslo, museli by sme mať v prvom rade kvalitné texty, o ktorých sa vôbec dajú písať recenzie. Dosť často sa totiž stretávame skôr s vágnym hodnotením, s konštatovaním čohosi zrejmého a beznádejného, čo sa dá zhrnúť do zjednodušujúceho konštatovania: „Vychádza toho veľa, ale že by to bol nejaký zázrak…“ Už teraz sa vďaka druhej Kritickej ročenke ukazuje, že by sme i na hodnotenie samotných kritických výkonov potrebovali o čosi dlhší časový úsek, než sú dva ročníky pokusu zozbierať (dodajme, že dosť výberovo) recenzné texty z rôznych periodík.

Čo nám teda dvaja zostavovatelia a autori úvodných statí o poézii (Viliam Nádaskay) a próze (Vladimír Barborík) predstavujú? Spolu 23 textov, z ktorých šesť je prevzatých z Knižnej revue, štyri z Fraktálu a tri z Platformy pre literatúru a výskum. Nasledujú dve recenzie z Glosolálie a dve z víkendovej prílohy Pravdy a potom už po jednom kritickom príspevku z Rozumu, Denníka N, Vlny, Vertiga, Týždňa a Kapitálu.

Nič proti tomu, ale – ak by sme mali ambíciu ukázať „hodnotovo reprezentatívny súbor textov“, načrel by som do čo najširších vôd slovenských literárnych periodík, keď už výber nie je vymedzený „generačne ani svetonázorovo“. Takže keď už je tu jedna recenzia z Vlny alebo Kapitálu, mohla by tu byť zastúpená aj jedna recenzia povedzme z Literárneho týždenníka, Slovenských pohľadov či Romboidu, ak teda Romboid ešte vychádza… Jedného „spravodlivého“ z odlišných periodík by som si, skrátka, dokázal predstaviť, a Kritickej ročenke by to, myslím si, prospelo v pomyselnom rozšírení „bojového poľa“.

Rovnaké „ale“ môžem vysloviť aj k výberu autorov recenzií – ak sa z jedenástich textov v poézii trikrát objavuje meno Jaroslava Šranka a dvakrát Ivany Hostovej, a v próze z dvanástich textov figuruje trikrát Peter Darovec, je to už trochu „na hranici“. Rozumiem zaradeniu Darovcovej recenzie na Medešiho Jedenie a Janáčovo Milo nemilo, pretože na ňu neskôr reagoval Juraj Briškár vo Fraktále, s ktorým neskôr polemizoval Vladimír Barborík na stránke Platformy pre literatúru, ale práve to je prípad, ktorý by som si ponechal v zásobe ako ukážku polemiky, ktorá sa v posledných rokoch presúva skôr do komentárov na sociálnych sieťach. Radšej by som si prečítal samostatnú recenziu na Medešiho (od Garaja cez Passiu až po Součkovú a Talla) i na Janáča (povedzme od Martina M. Šimečku).

V konečnom dôsledku by sme o kvalite predstavených textov mohli podchvíľou polemizovať a niektoré by som pokojne aj vynechal – ako Vydrov text o Mitanovi nebo Garajov o Kucbelovej, ktoré plnia skôr publicistickú funkciu. Takisto mi často uniklo, v čom bol vybraný recenzný vstup hodnotovo reprezentatívny. Čo však stojí za to, sú zhrňujúce úvody zostavovateľov, ktoré by som vyzdvihol ako niečo, čo z celej publikácie azda najviac vydrží do budúcnosti.

A naostatok posledné „ale“ – veľkú rolu hrá výber toho, čo sa recenzuje. To, čo chýba, čiastočne zachraňujú oba vstupné texty zostavovateľov (takže dôjde napokon napríklad na Lavríka, rovnako ako na Bendzáka). Napriek tomu mám dojem, že niečo uniká a niečo je, naopak, navyše. Viditeľné je to v poézii, kde sú dvakrát dve recenzie na Tomkuliakovú a Briškára – v konečnom dôsledku je tak predstavených len osem básnických zbierok. To sa mi zdá trochu málo – výber by sa určite dal doplniť alebo nahradiť napríklad Repkovým Spevom, alebo Zbružovými opusmi vydanými vo Vlne… aj za cenu toho, že by boli zvolené texty od autorov, ktorí Kritickú ročenku zostavili.

Vo výsledku teda máme pred sebou ukážku uvažovania o kritike, ktorá hovorí o mnohých pokusoch, o rôznych spôsoboch, ako vykročiť smerom k tomu, ako predstaviť súdobú recenznú činnosť, avšak s rôznymi – raz väčšími, inokedy menšími obmedzeniami. Ak by mala byť takáto ročenka zachovaná, asi by som siahol po modeli podobnom českej ročenke Nejlepší české básně. Pre rok alebo dva by som zvolil vždy iného garanta, ktorý by vyberal kritické texty po svojom.

Barboríkov a Nádaskayov vstup do tejto témy chápem ako dobrý základ. Na možnú diskusiu o tom, čo to vlastne literárna kritika je, či ju dnes vôbec niekto dokáže písať a či je ešte potrebná – je však priskoro a máme zatiaľ príliš málo materiálu. Alebo presnejšie – máme zatiaľ k dispozícii len výsek, ktorý vypovedá najmä o jednej skupine autorov, ako aj o zostavovateľoch samotných.