Päť hier - Leopold Lahola - Staré slová, živé témy, nové pohľady

Staré slová, živé témy, nové pohľady

Staré slová, živé témy, nové pohľady

Leopold Lahola

Päť hier

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov

Len nedávno sa značný záujem slovenskej verejnosti upriamil na film nakrútený podľa novely Leopolda Laholu z roku 1954 Rozhovor s nepriateľom. Výber piatich hier tohto dramatika, filmového režiséra a scenáristu si takú pozornosť čitateľov nezískal, nebola mu predurčená. Nie pre malú pútavosť príbehov, ktoré zobrazujú (ne)schopnosť človeka ostať ľudským v malom pekle, aj veľkom predpeklí, súkromne pestovanom či doručenom ako nevyžiadanú zásielku priamo od života. Inscenované na javisku by určite vyvolali žiadané emócie a zamyslenie. Literárne sú však ich slová, hoci nesúce dôležité posolstvo, dávno prekonané. Jednoducho nemoderné. Možno preto vyplávala kniha Päť hier, obsahujúca časť Laholovej exilovej tvorby, ktorá bola zverejnená len raz pred takmer štyridsiatimi rokmi, do slovenského knižného sveta pokorne a tichučko. Bez ambícií zaujať nezaujatých. Avšak s nádejou na potešenie zasvätených a porozumenie tých, čo sa chcú dozvedieť viac. Pri písaní hier Bezvetrie v Zuele (doteraz knižne nevydaná), Štyri strany sveta, Atentát, Škvrny na slnku Inferno autora obklopovali múzy empirického zážitku a tiež vnímavého prežívania krušných chvíľ celej jeho generácie. Úzkosť je vpísaná nielen do autora samého, ale aj do jeho postáv, rozvíja ich spolu s príbehom a tvorí z nich netvory alebo hrdinov. Zo všetkých sa nakoniec predsa len vyliahnu – ľudia. Silné presvedčenie o dôležitosti morálnych a mravných zásad človeka aj v jeho najťažších chvíľach sa pretavilo do používania náboženskej symboliky, aby umožnila rozoznať takto zdanlivo ľahšie rozlíšiteľné dobrá a zlá v postavách a líniách deja. Vysvetľovanie a vyhranenosť mali preventívne zabezpečiť porozumenie autorovho chápania človeka ako súčasti človečenstva, jeho subjektívnej viny spätej s morom previnení celej spoločnosti. Laholova poznámka ku hre Inferno o tom hovorí jasne: „Toto nie je hra o zemetrasení. Zemetrasenie je iba veľké nešťastie. Peklom sa stáva pričinením ľudí.“

Je skoro nešťastím, že hlahol Laholovho poplašného zvona nezačujú aj dnešní Adamovi synovia a Evine dcéry. Pretože mu neporozumejú. Jeho slová zostarli svojím vekom a našou dobou. To je nezvratný osud spisovateľov príbehov, ktorí sa nestali hráčmi slov. Na hodnote ich práce to však nič nemení a aj vydanie tejto knihy dokazuje, že si nezaslúži, rovnako ako časy, v ktorých tieto hry vznikali, upadnúť do zabudnutia.

Edita Treščáková