Vyhľadávanie
Mesto osamelosti Olivie Laing vyšlo v slovenskom preklade po prvýkrát v roku 2019. Tento rok prichádza Inaque s jeho druhým vydaním, ktoré bolo viac než len očakávané, keďže kniha zaznamenala medzi slovenskými čitateľmi značný úspech. Nové vydanie v rámci edície Cygne. Druhý pohľad sa od toho prvého líši tým, že už neobsahuje úryvky z recenzií, ktoré knihu vychvaľovali na vnútornej aj zadnej strane pôvodnej obálky. Dôvod je jednoduchý – už to nie je potrebné, čitatelia kvality písania Olivie Laing dávno spoznali. Vydavateľstvo teda s minimalizmom nového vydania stavilo na istotu, rovnako ako aj s jeho paperbackovou podobou. Toto je presne tá kniha, ktorú si budú ľudia požičiavať, nosiť ju so sebou pri cestovaní a diskutovať o nej v kaviarňach. Paperback jej pristane.
Ďalšou drobnou zmenou druhého vydania je zmena v motte knihy. „Ak ste osamelý, táto je pre vás“ sa zmenilo na „Ak ste osamelí, táto je pre vás“. Jedno písmeno a koľko inkluzivity v sebe nesie! Teraz je už naozaj pre všetkých/všetky osamelých/osamelé. Prvé vydanie mala redaktorsky na starosti Martina Kubealaková a svoju úlohu zvládla výborne, v druhom vydaní sa k nej však pridal aj Ivan Adamec a knihe ešte viac starostlivosti rozhodne prospelo. Obe podoby knihy sa tešia skvelému prekladu, za ktorý je zodpovedná Aňa Ostrihoňová, a vkusnej obálke z dielne Barbory Šajgalíkovej. Toto treba vyzdvihnúť najmä v súvislosti so zahraničnými vydaniami, ktoré sa síce takisto poväčšine držia urbánnej tematiky obálky, ale ladia ju do farebných tónov, zatiaľ čo slovenská obálka zrkadlí ťaživosť témy aj tmavou paletou farieb použitej fotografie. Dominujú jej okná, ktoré sú pre knihu v mnohom symbolické. V kapitole nazvanej Sklenené múry je materiál skla paralelizovaný s pocitmi osamelosti: „Osamelosť bolí tak, ako vedia bolieť pocity, a má aj fyzické príznaky, ktoré sa neprejavujú, ale ukrývajú sa do uzavretých častí v tele. Čím chcem povedať, že osamelosť sa rozširuje ako ľadový mráz a priezračná ako sklo dusí a pohlcuje.“ (s. 17) Symbol okna sa v tej istej kapitole znovu objavuje pri analýze Hitchcockovho filmu Okno do dvora, ktorý Olivia Laing označuje za hopperovský.
V tom je špecifickosť Laingovej písania a jej pohľadu do sveta umelcov: necháva ich navzájom sa prestupovať, pomenúva existujúce súvislosti, ale hľadá aj nové, dosiaľ nezbadané. Ponára sa hlboko do života jednotlivcov a kladie dôraz na kontext plný dôležitých detailov. Aj o známych faktoch nám hovorí tak, ako sme ich ešte nikdy nepočuli, a tak, že ich chceme počuť, že nás nanovo zaujmú: „Ak sa Warhol zrodil z alchýmie, základným kovom bol Andrej, neskôr Andrew Warhola, ktorý sa narodil v taviacej peci Pittsburghu 6. augusta 1928. Bol najmladším z troch synov Andreja, niekedy prepisovaného ako Ondrej, a Júlie Warholovcov. Rusínskych emigrantov z vtedajšieho Rakúsko-Uhorska a dnešného Slovenska. Jazyková nestabilita, toto defilé meniacich sa mien, je základom prisťahovaleckej skúsenosti, ktorá od úplného začiatku spochybňuje upokojujúcu predstavu, že slovo a predmet sú bezpečne spojené. Prichádzam odnikiaľ, vyhlásil raz Warhol, odkazujúc na chudobu, Európu či mýtus o tom, že stvoril sám seba, hoci mohol narážať aj na lingvistický priestor.“ (s. 45) Cez mozaiky životov umelcov a iných verejne známych osobností sa autorka približuje lepšiemu pochopeniu svojho vlastného života. Života v New Yorku, ale aj života v osamelosti. Keď pocit osamelosti začneme do hĺbky skúmať, stane sa pre nás mestom sám o sebe, spoznávame jeho súradnice, zákutia, vieme, ktorými jeho časťami je viac a ktorými menej bezpečné pohybovať sa. Až raz sa v tom meste zabývame a prestaneme utekať sami pred sebou. A možno stretneme Davida Wojnarowicza, ktorý nás odfotografuje, možno zazrieme Jeana-Michela Basquiata, ako skicuje obraz... keď sa zbadáme, na pár momentov nebudeme sami a ani osamelí.
Mesto osamelosti je štúdiou prelínania sa subjektívneho prežívania jednotlivca s objektívnym stavom skutočnosti. Autorka sa medzi týmito dvoma polohami pohybuje s ľahkosťou. Vo verejnom diskurze často preberaný rozdiel medzi samotou a osamelosťou sa tu zotiera, akoby si oba tieto stavy zaslúžili rovnakú mieru našej pozornosti, len trochu iný prístup. Samote a jej zvládaniu či dokonca inšpirácii, ktorá z nej plynie, môžeme vzdať poctu, zatiaľ čo v osamelosti by sme mali ľudí podporiť, utešiť ich a utíšiť bolesť. Olivia Laing zvládla svojou knihou oboje.
Olivia Laing: Mesto osamelosti. O umení byť sám
Preklad: Aňa Ostrihoňová
Bratislava: Inaque, 2023
