Vyhľadávanie
Nestáva sa často, aby hneď v úvode samotný autor odrádzal od čítania knihy. Úprimný Patrick Rothfuss to napriek tomu radšej urobil. A vedel prečo. Pomalé skúmanie ticha (Ikar 2015, preklad Michal Jedinák) je knihou, ktorá nepatrí do rúk každému. Nie je postavená na akčnom deji, ľúbostnej romanci, dokonca sa čitateľ zväčša nedočká ani len priamej reči. Čo teda očakávať od tejto útlej knihy, ktorá už od prvého pohľadu vábi do svojho zjavne snového fantasy sveta?
Spisovateľ Patrick Rothfuss sa preslávil trilógiou Príbeh Kráľovraha, ktorú zatiaľ tvorí prvý diel Meno Vetra a jeho pokračovanie Strach múdreho muža. Pomalé skúmanie ticha však ešte nezavršuje slávnu trilógiu. Kniha, označovaná ako medzinovela, sa zameriava skôr na čitateľa, ktorý sa už s predchádzajúcimi knihami zoznámil, a tak nebude mať problém skĺznuť do sveta jednej z hlavných postáv trilógie, Auri.
Auri je drobné záhadné žieňa, ktoré žije v Podsvete, v nehostinnom mieste pod univerzitou. Pretĺka sa starými chodbami, opustenými miestnosťami či tunelmi osamote a zažíva svoje zvláštne dobrodružstvá. Nachádza, zbiera i opúšťa rôzne predmety, ku ktorým pristupuje ako k cítiacim bytostiam. Riadi sa emóciami a večne platiacimi pravidlami prírody a sveta. Počas siedmich dní plných zážitkov Auri čaká na svojho hosťa, ktorému pripravuje dary. Naoko sa len pohráva s predmetmi, avšak v skutočnosti „odhaľuje pravý tvar sveta. Všetko ostatné sú iba tiene a zvuk vzdialených bubnov“.
Aj keď vyznieva tento autonómny svet sprvu akoby na míle vzdialený realite, v skutočnosti sa jej až tak veľmi nevzďaľuje. Alchýmia, mystika a duchovno, s ktorými Auri narába, boli v určitých časoch každodennou, bežnou záležitosťou, avšak doba sa týmto veciam vzdialila natoľko, že keď autor pristupuje k neživým predmetom, akoby mali dušu, zdá sa nám to absurdné. Citlivosť a čistota, ktorými Auri oplýva, sú miestami priam zarážajúce, avšak veľmi príjemné. Aj keď, ako sám autor tvrdí, najakčnejšou scénou celej knihy je opis výroby mydla, neprestajný pohyb evokuje pocit diania. Text písaný v tretej osobe je citeľným spôsobom intímny, už len preto, že sa v ňom stretneme s jedinou bytosťou. To sa v konečnom dôsledku javí ako dostačujúce. Napriek tomu, že je kniha nezvyčajná, svojou jedinečnosťou sa vie dotknúť presne tých, ktorých má. Je vhodná „pre všetkých mierne zlomených ľudí“.
