Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2012
Preklad Peter Tkačenko
Keď som prečítala približne tretinu tejto knihy, musela som na pár dní prestať. Niežeby k niha bola nudná, zle napísaná či zle preložená. Dočasne prestať som musela pre zmeravenie z hrôzyplných zážitkov chlapca, ktorého rodičia poslali v roku 1939 v obavách pred následkami vojny na vidiek. Najmä však pre mrazivý pocit, že to, čoho sa stal chlapec obeťou i aktérom, akoby autora napĺňalo uspokojením. A ono zmeravenie znásobil aj neprekryteľný chlad vanúci z jeho dospelej interpretácie detských myšlienok. J. Kosinski, vlastným menom Lewinkopf, ktorý popieral, že táto kniha má autobiografické črty, vykresľuje dianie (takmer vždy úchylné) v dedinách (vykreslených takmer vždy ako extrémne zaostalé) s takými podrobnosťami, akoby mala kniha slúžiť na naplnenie iných, nie literárnych chúťok. Takého, trochu previnilého pocitu (lebo čo, ak je všetko predsa len inak?) sa pritom veľmi nedá zbaviť ani po prečítaní autorovho sebaobranného doslovu.
Zážitky malého vyhnanca takmer výlučne plné trýznenia, sexuálnych úchyliek, zvráteností, krutostí a vraždenia, ktorého je svedkom a niekoľkokrát sa takmer stane jeho obeťou, sú vykreslené až s morbídnou precíznosťou. A práve preto sa im čitateľ až zdráha uveriť. Skoro tak, ako sa napriek svedectvám dokumentov a aj tých, čo to prežili, mnohí zdráhali a ešte stále zdráhajú uveriť systematickému vyvražďovaniu v koncentrákoch či v gulagoch. Ja som sa nezdráhala. Vari nám súčasné médiá denne nepredkladajú podobné či rovnaké zvrátenosti, ohavnosti a úchylky nielen v „umeleckom“ spracovaní, ale aj v dokumentoch z bežného života? A nejedného z nás už s nimi konfrontujú aj vlastné skúsenosti. Na pozadí tohto faktu vyznieva poznámka na záložke diela – nedávajte ho čítať deťom – bezmála ironicky. Veď zlobu, zlo a krutosť, aj keď nemusia mať vždy len krvavú podobu, sme vari vo všetkých aspektoch nášho života a vo všetkých spoločenských skupinách povýšili dobreže nie na modly. Akoby nám ľuďom po dosiahnutí akéhosi zlomového bodu, nič dobré nebolo dobré. Zlo, krutosť a zvrátenosť nás ukájajú a uspokojujú viac. A práve tento fakt nám v Pomaľovanom vtáčati hľadí do tváre ako obraz nášho vnútra. Možno práve preň, pre to strhnutie masiek sa voči Kosinskému, žijúcemu už vtedy v USA, zdvihla taká vlna odporu až nenávisti. Človek sa bráni zverejňovaniu nelichotivých právd o sebe. Kosinski pritom podľa toho, čo sa o ňom dá dozvedieť, hoci nie z údajov na priveľmi tmavom podklade knižného prebalu, nie je výnimkou. Cez vojnu jeho rodine ustavične hrozilo, že dedina, kde žili, ho vydá nacistom, preto ho učili, že musí popierať svoju identitu; pravda je nebezpečenstvo, ktoré môže postupne viesť až k smrti, napísal o ňom Cliff McLenehan. Kosinski, ktorý v roku 1997 spáchal samovraždu, údajne tvrdil, že ako udalosti vnímame, je ovplyvnené našou povahou a uhlom pohľadu, takže objektívne nie je pravdou nič. Možno sa teda len dohadovať, či si príbeh o tom, ako Lech z jeho knihy zakaždým, keď sa hneval či smútil, pomaľoval nejakého vtáka a potom k nemu prilákal ostatných, aby sa kochal, ako ho pre jeho odlišnosť neprijmú a usmrtia, nevymyslel. „Pomaľovaným vtáčaťom“, ktoré vlastní jeho druhu pre jeho inakosť alebo pre niečiu zvrátenosť odvrhnú či zahubia, sa môže stať každý z nás, o tom sa, žiaľ, dohadovať netreba. Že sa to môže stať, je viac ako isté. Kto neverí, nech si prečíta Pomaľované vtáča.
