Povojnová Európa v knihách dvoch historikov

Oboch autorov spája niekoľko charakteristík. Sú rodení Briti a angažujú sa nielen ako akademici historici, ale aj ako verejní intelektuáli globálneho významu, pravidelne prispievajúci do vplyvných médií. Hlavnou spoločnou črtou je však ich vášeň pre Európu, čo je možno kontraintuitívne, veď spoza Lamanšského prielivu sa na kontinentálnu Európu zvykne pozerať perspektívou „splendid isolation“, teda príjemného odstupu, ktorý krajinu nakoniec nedávno doviedol až k brexitu.

Bez akademickej „sucháriny“

Obe knihy spája aj téma – dejiny povojnovej Európy. Obe začínajú rokom nula, čiže skončením 2. svetovej vojny, ktorá zanechala Európu v troskách. Judt svoje dielo končí v roku 2005, kým Ashova kniha zachytáva Európu ešte aj v roku 2022 a uzatvára ju ruská agresia proti Ukrajine. Knihy sa však výrazne líšia štýlom. Domoviny T. G. Asha sú rámcované ako osobné spomienky, úvahy, reflexie, skúsenosti, reportáže, stretnutia, niekedy je história prerozprávaná doslova cez „historky“. T. Judt je oveľa vedeckejší, rigorózne pracuje so stovkami dát a faktov. Domoviny sa dajú čítať ako román, Judtovu knihu treba mať v príručnej knižnici a podľa potreby nalistovať príslušné kapitoly, prípadne ju používať aj ako učebný text pre študentov nielen histórie, ale spoločenských vied vo všeobecnosti, ako to už roky robím ja i moji kolegovia na odbore európske štúdiá.

Obe knihy sú vlastne vzácne komplementárne, hodnotovo angažované a obe sú napísané brilantným živým jazykom, so širokým kultúrnym záberom a zmyslom pre literárnu pointu. Skrátka, nie je to žiadna akademická „suchárina“.    

Domoviny – dejiny ilustrované pamäťami

Ale poďme po poriadku. Najskôr sa venujem Ashovým Domovinám. Autor nám na úvod objasní, ako k písaniu moderných dejín Európy pristúpil: „Nie sú to pamäti. Sú to skôr dejiny ilustrované pamäťami.“ (s. 18) Zároveň „upozorňuje“, že hoci sa vždy usiluje o presnosť, poctivosť a spravodlivosť, nerobí si nárok na úplnosť, nestrannosť ani objektívnosť. Sympatické je jeho používanie plurálu – „domoviny“. Podľa neho Európania môžu mať mnoho domovín, ale nikto nie je rovnako doma vo všetkých kútoch Európy. A podobne, ako sa líšia naše miesta, líšia sa aj naše časy. „Môj rok 2023 je iný ako rok 2023 mojich študentov. Každý má vlastné „naše časy“ (s. 19). Tento subjektivizovaný pohľad je čitateľsky atraktívny, lebo je inkluzívny a pozýva čitateľov k premýšľaniu o vlastnom európskom príbehu, európskej identite. Ash zároveň mimoriadne vyzdvihuje dôležitosť kolektívnej pamäti a tam, kde chýba, treba podať tzv. pamäťové transfúzie, termín, ktorý prevzal od Elieho Wiesela (s. 49). Alebo, citujúc Milana Kunderu, hovorí, že aj „boj jednotlivca proti moci je bojom pamäti proti zabudnutiu“ (s. 137).

Kniha má chronologické členenie. Jednotlivé kapitoly a časové úseky majú výstižné, samovysvetľujúce názvy: Zničení (1945); Rozdelení (1961 – 1979); Povstávanie (1980 – 1989); Triumfovanie (1990 – 2007) a Potácanie (2008 – 2022). Nie je v kapacite tohto textu venovať sa podrobnejšie všetkým kapitolám, udalostiam, postavám a úvahám. Vyzdvihnem dve témy – Európu rozdelenú a súčasné potácanie.

Rozdelenosť Európy zažil Ash celkom hmatateľne, keďže študoval nielen na Oxforde, ale zároveň aj v západnom Berlíne. „Železnú oponu“ prvýkrát prekročil v roku 1975 a potom už pravidelne navštevoval východný Berlín. Berlín a jeho múr bol presne TÝM miestom, kde bolo rozdelenie Európy najviditeľnejšie, kde sa najlepšie dalo študovať, čo v praxi znamená sloboda a totalita. A súčasne si práve tu jasne uvedomoval, ako tieto dve Európy existujú chrbtami k sebe a navzájom o sebe takmer nič nevedia. Obyvatelia západného Berlína mali bližšie do Toskánska alebo Provensálska ako na Alexanderplatz alebo do Saska či Turínska, skrátka „Sibír sa začínala za checkpointom Charlie“ (s. 106). Z druhej, tej horšej strany múra, bol pohyb, ale aj samotný záujem, prísne zakázaný. Prekročenie hranice sa trestalo guľkou. A to platilo nielen pre múr v Berlíne, ale pozdĺž celej železnej opony, ktorá sa tiahla od Baltického až k Jadranskému moru. 

Mimochodom, niekoľko rokov po páde Berlínskeho múra a zjednotení Nemecka Ash zistil, že východonemecká tajná polícia ho s pomocou desiatok informátorov intenzívne sledovala a viedla o jeho osobe rozsiahly spis. Obsah záznamov a stretnutie so svojím mladším „ja“ očami Stasi popísal v knihe Spis (The File, 1998).

Ešte pred pádom komunizmu Ash veľakrát navštívil Poľsko, bol prítomný počas štrajkov v gdanských lodeniciach. Rovnako podnikal cesty do Československa a stretával sa s českými disidentmi. Hrdinami tých rokov boli predovšetkým líder Solidarity Lech Wałęsa a hlavný iniciátor Charty 77 Václav Havel; oboch osobne poznal (a obdivoval) a obaja sa po roku 1989 stali prezidentmi. Ash výstižne charakterizuje aj československú normalizáciu, keď píše: „Väčšina ľudí sa zmierila s touto abnormálnou normálnosťou ako s dlhodobým stavom a pokúšala sa v ňom žiť čo najlepšie.“ (s. 113) ,Rok zázrakov‘ však nakoniec predsa len nastal a otvoril cestu demontáže rozdelenia.

Kde sme urobili chybu?

Súčasťou poslednej časti knihy je aj podkapitola Spupnosť. V roku 2009 síce ešte nebola migračná kríza, Trump ani brexit, ale vo vzduchu už bolo cítiť, že liberálna demokracia stráca na príťažlivosti a silnie nacionalizmus, euroskepticizmus a populizmus. Ash usporiadal oslavu 90. narodenín svojho mentora – významného nemecko-britského liberálneho mysliteľa Ralfa Dahrendorfa. V knihe približuje ich vtedajšie úvahy na tému „kde sme my, liberálni internacionalisti, urobili chybu?“. Mnohé z vtedajších inšpirácií aktualizuje a dopĺňa o príčiny „potácania sa“ demokratického sveta, ktoré sa vtedy ešte len vynáralo, ale dnes je oveľa-oveľa nástojčivejšie a kritickejšie ako pred 10 – 15 rokmi. Dahrendorf vtedy ako príčinu označil „spupnosť liberalizmu“, a to vo viacerých podobách: spupnosť USA, keď vpochodovali do Iraku; spupnosť presvedčenia Západu, že rozširovanie Európy prebehne hladko, bez ostrej konfrontácie s revanšistickým Ruskom; spupnosť globalizovaného finančného kapitalizmu etc. etc. Povieme si  – vizionárska diagnóza. Áno, liberálne elity svojou spupnosťou otvorili dvere populistom, ale terapiu na tento problém sme zatiaľ nenašli. Ash na margo európskych liberálov ďalej uvádza: „... z dobrých dôvodov sme venovali pozornosť druhej polovici sveta, ale zanedbali sme vlastné spoločnosti. Nerovnosť nemala len hospodárske a sociálne, ale aj kultúrne parametre, šlo o nerovnosť pozornosti a rešpektu.“ (s. 298)

A práve tá kultúrna stránka nerovnosti sa v nasledujúcich rokoch ukázala ako mimoriadne  dôležitá. V našej spoločnosti sme to pocítili na zásadnom kultúrnom, nie ekonomickom odmietnutí migrantov, ale aj na silnejúcom neliberálnom konzervativizme. Menej sme si uvedomovali, že k podobnému vývoju dochádzalo aj v západnej časti EÚ. Ash spomína, aká kultúrna panika vypukla po teroristickom útoku na redakciu časopisu Charlie Hebdo začiatkom roku 2015 v Paríži. Alebo upozorňuje na fenomenálny komerčný úspech knihy nemeckého pravicového nacionalistu Thila Sarrazina Deutschland schafft sich ab (2010) (v českom preklade vyšla pod názvom Německo páchá sebevraždu), ktorá sa stala najpredávanejším bestsellerom od zjednotenia Nemecka. Kniha nemalú časť nemeckej verejnosti oslovila svojím jasným odmietnutím multikulturalizmu a kultúrnej otvorenosti.

Medzičasom vidíme symptómy krízy demokracie ešte výraznejšie. Ash sa v tejto súvislosti podrobne venuje Maďarsku a Poľsku, keďže oslobodenie a transformáciu strednej Európy považuje za kľúčový zážitok svojho života, a ako hovorí – eróziu demokracie v Maďarsku a Poľsku prežíval takmer rovnako intenzívne ako brexit.

Záverečné úvahy patria 24. februáru 2022. Podľa neho tým, že vojská V. Putina vtrhli na Ukrajinu, sa Európa vrátila na začiatok, samozrejme, len obrazne. Ukrajinci svojou vôľou píšu novú kapitolu európskych dejín. Napriek všetkých krízam a hrozbám sa kniha končí nádejou. Autor si pomohol slávnym výrokom Václava Havla, ktorý v 80. rokoch po prepustení z väzenia o nádeji povedal: „.. nie je to presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopade.“ (s. 419)

V epilógu sa uzatvára ešte jedno symbolické a osobné rámcovanie – Ashov otec sa v júni 1944 v Deň D vylodil v Normandii. Bol súčasťou prvej vlny britských vojakov, ktorí potom spolu so spojeneckými vojskami oslobodzovali Európu. Svoje záverečné úvahy o zmysle a nádeji Európy Timothy Garton Ash robí prechádzajúc sa po pláži vo Ver-sur-Mer. Kruh sa uzatvára.

Povojnová Európa v tempe thrilleru

Predtým, ako sa bližšie pozriem na knihu Povojnová Európa, skúsim aspoň krátko predstaviť autora. Tony Judt sa narodil v roku 1948, čiže patril k tzv. baby-boomers generácii, nazývanej aj šesťdesiatosmičkári (Ash, ročník narodenia 1955, sa považuje za post-šesťdesiatosmičkára). Judt prešiel oveľa búrlivejším názorovým a ideologickým vývojom a väčšími turbulenciami vlastného hodnotového hľadania sa ako Ash a neváhal ísť aj do kontroverzných sporov. Za mlada bol vášnivým ľavicovým sionistom, neskôr sa zbavil viery v marxizmus a stal sa, ako sa sám vyjadril, „univerzalistickým sociálnym demokratom“ s hlbokou nedôverou voči ľavicovým ideológiám. V skorších rokoch svojej kariéry sa intenzívne venoval francúzskym povojnovým ľavicovým intelektuálom. V práci Past Imperfect: French Intellectuals, 1944 – 1956 (v českom preklade kniha vyšla pod názvom  Falešné ideje, cizí krev. Francouzská inteligence 1944 – 1956) podrobil modlu francúzskej filozofie J. P. Sartra a jeho súputníkov zdrvujúcej kritike.

Ďalšou zaujímavou publikáciou je rozhovor Judta s kolegom a priateľom Timothym Snyderom Thinking the Twentieth Century (v českom preklade Intelektuál v 20. století).  Spoločne sa zamýšľajú nad zodpovednosťou intelektuálov a ich morálnymi zlyhaniami. Veľký rozruch vyvolali Judtove názory na budúcnosť Izraela. Podľa neho by Izrael mal akceptovať svoju budúcnosť ako sekulárneho, dvojnárodného štátu, v ktorom by mali Židia a Arabi rovnaké postavenie. Celý spor komentoval s príznačnou sebairóniou: „Dnes ma mimo univerzitného prostredia považujú za židovského komunistického ľavičiara,  ktorý nenávidí sám seba. A na univerzite ma považujú za typického staromódneho bieleho muža, príslušníka liberálnej elity. Páči sa mi to. Som na hrane oboch a cítim sa vďaka tomu komfortne.“

Povojnová Európa, História Európy od roku 1945 (2005) je rozsiahle a zároveň podrobné rozprávanie, ktoré má podľa výstižných slov jedného recenzenta „tempo thrilleru a rozsah encyklopédie“. Vyše 800 strán a až 40 strán vecného a menného registra hovorí jasnou rečou. Je fascinujúce, že pri šírke časového (1945 – 2005) i geografického záberu (od Británie až po Balkán) ide o knihu výnimočnej analytickej hĺbky. Pritom Judt zďaleka nepíše len politické dejiny, ale aj čosi ako historickú sociológiu európskych spoločností. Nie je metodologický redukcionista, práve naopak, prierezovo dokumentuje, že politické deje majú často svoje korene v sociálnej štruktúre. Dá sa to ilustrovať napr. na kapitole Vek hojnosti, kde ukazuje, ako zmeny v životnej úrovni a životnom štýle v povojnovej západnej Európe koncom 50. a začiatkom 60. rokov viedli ku kultúrnej, ale aj politickej revolte konca 60. rokov, k vzniku sociálnych hnutí za práva menšín, žien, ochranu životného prostredia, ale na politickej scéne aj k formovaniu tzv. novej ľavice. Alebo nasvecuje aj inú perspektívu – ako politika ovplyvňovala umenie, kultúru i sentiment verejnosti –, keď hovorí o európskom antiamerikanizme alebo vysvetľuje problémy príchodu prvých vĺn tureckých gastarbeiterov do Nemecka. 

Podobne ako Ash aj Judt má slabosť pre strednú a východnú Európu – protirežimovému vzdoru v 70. a 80. rokoch venuje veľa priestoru, rovnako ako aj oslobodeniu Ostbloku od komunizmu a rokom, ktoré v tejto časti Európy nasledovali. V úvode sa priznáva, že koncept knihy vymyslel v decembri 1989 vo Viedni, keď sa vracal z Prahy a vo vzduchu bolo cítiť zásadné zmeny, ktoré v Európe nastanú po páde totalitných režimov. Práve Viedeň bola podľa neho priesečníkom komplikovaných, prelínajúcich sa minulostí Európy, ktorý bol zhmotnený vo dvoch viedenských železničných staniciach – Westbahnhof a Südbahnhof –, odkiaľ viedli cesty do rôznych Európ.

Tony Judt rámcuje svoju knihu najsilnejším momentom moderných európskych dejín – holokaustom. V epilógu Z domu mŕtvych. Esej o modernej historickej pamäti uvádza zásadnú etickú podmienku zdieľanej Európy: „Našou súčasnou vstupenkou do Európy je uznanie holokaustu.“ (s. 775) Podľa neho všetky európske krajiny, ktoré kolaborovali s nacistickým Nemeckom (a to sú takmer všetky), majú svoj vlastný „Vichy syndróm“, čiže desaťročia trvajúci problém uznať, čo sa naozaj cez vojnu stalo, a neprekonateľnú túžbu zablokovať pamäť. Kolektívna amnézia ako snaha vytesniť nepríjemnú minulosť a priznať si zodpovednosť je zásadnou prekážkou spoločnej Európy.

Povojnová Európa je publikáciou mimoriadneho významu aj v rámci svetovej historiografie. A okrem všetkých iných superlatívov jej patrí aj ten, že je hodnotovo pevne ukotvená. Celá je prežiarená jasným postojom liberálne zmýšľajúceho Európana. Treba ešte pre úplnosť nášho lokálneho kontextu pripomenúť, že po roku 1989 podobné diela na Slovensku, pochopiteľne, chýbali. Túto medzeru dlho vypĺňala práca Paula Johnsona Dejiny 20. storočia, ktorá sa v istých kruhoch stala priam bibliou, má však skôr konzervatívny background. Vydanie Tonyho Judta v roku 2007 v preklade mladej politologičky Lucie Najšlovej bolo zmysluplným zaplnením veľkého deficitu. Je skvelé, že mladšie generácie dnes môžu benefitovať z druhého vydania, lebo ak by ste si mali prečítať len jedinú knihu o moderných dejinách nášho kontinentu, odporúčam – siahnite po Judtovi.