Vyhľadávanie
Ničivá i životodarná sila apúlskeho slnka
Laurent Gaudé: Požierači slnka
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Eva Piovarcsyová
Román ocenený Goncourtovou cenou a bestseller vo Francúzku, je ságou prekliateho rodu Scortovcov, ktorého zakladateľom je dieťa splodené z pomsty a omylu.
Laurent Gaudé vo svojej knihe zaznamenáva život tohto rodu v priebehu jedného storočia, preto sa čitateľ zoznamuje s viacerými generáciami, ktorých spoločnou snahou je, napriek svojej prekliatosti a s tým spojenej sociálnej vydedenosti, niečo dosiahnuť.
Jednotlivých členov rodiny, okrem prekliateho mena, spája láska k zemi, od ktorej sa napriek jej neúrodnosti nedokážu oslobodiť, pretože nad ňou svieti ničivé i životodarné apúlske slnko: „príliš ľúbime túto zem. Neponúka nič, je chudobnejšia ako my, ale keď ju zohrieva slnko, nikto z nás ju nedokáže opustiť"(s.146). Neschopnosť oslobodiť sa od rodného Montepuccia vedúca k rituálnemu, tradičnému, až zaostalému spôsobu života je spôsobená nielen pripútanosťou k zemi, ale aj rodovou súdržnosťou: „ty a ja ako jednotlivci nie sme nič. Ale Scortovci, veru, Scortovci, to je niečo"(s.140).
Tento spôsob života sa nepáči všetkým členom rodiny, nespokojnosť pociťujú najmä tí mladší, ktorým sa história rodiny javí „ako úbohý sled frustrovaných existencií"(s.196) neschopných žiť tak, ako chceli. Lenže aj títo „nespokojenci" si časom, niekedy až na sklonku svojho života uvedomia, že boli šťastní, hoci ich šťastie sa zrodilo z únavy, boja, tvrdého úsilia a potu zabezpečujúceho pohodlie a pokoj.
Gaudého román možno čítať ako realistický príbeh, či zrýchlené dejiny jednej rodiny, ale aj ako alegóriu tematizujúcu striedanie pokolení hľadajúc zmysel tohto striedania. Každý zo Scortovcov sa usiloval niečo v živote dosiahnuť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa to podarilo až najmladšej členke rodiny - Anne, ktorá prvá odišla z rodnej dediny, „ako prvá sa vymanila z tohto vyprahnutého kraja, ktorý nemal čo ponúknuť"(s.242). Napriek tomuto Anninmu prvenstvu, je práve ona pravou obyvateľkou Montepuccia, pretože pochopila starý smäd Scortovcov- požieračov slnka a ich večnú túžbu požierať nebo a piť z hviezd. Tým Anna zavŕšila úsilie svojich predkov i autorovu snahu hľadať odpoveď na otázku zmyslu kolobehu života: „dlhý rad ľudí sa nepretrhne"(s.240), jeden život sa zavŕši, ale pre iných všetko pokračuje, pretože „pod apúlskym slnkom sú ľudia takisto ako olivy veční"(s.245).
Miriam Suchánková
