Niektoré pôvodné kmene sa orientujú podľa oblohy. Ich pohľad smeruje hore. My sa orientujeme podľa toho, čo bezprostredne vidíme, čo nás na našej úrovni obklopuje. Ale život je aj dole, v pôde. Vďaka vode. Možno sú to samozrejmosti, no svoje miesto majú aj v podtitule knihy. Hovorím si, je to Baláž, musí byť za tým niečo viac. Od neho by som neočakávala stotožnenie sa s hotovými pravdami či prevzatými názormi.
Riadky tejto knihy sú ako prechádzka lesom. Dokonca ju istým spôsobom dokážu zastúpiť. Čas strávený v prírode alebo pozorovaním otvorenej krajiny po tejto skúsenosti vnímam koncentrovanejšie a zo širšej perspektívy. Pri chôdzi po mäkkej pôde, sledovaní rieky, spozorniem aj vtedy, keď vidím vyprahnuté zorané polia alebo bubnovať dážď na betón. Každodenné samozrejmé obrazy vo mne nijako zvlášť predtým nerezonovali. Kniha Stratená voda apeluje na ten druh ľudskej citlivosti, ktorý oživuje a spestruje vzťah k prírode spôsobom, akým ju vníma autor – ako harmonický celok tvorený zo vzájomne a sofistikovane poprepájaných častí a princípov.
Kapsuly na vodu
Nikto sa, pravdaže, nestane ochrancom prírody zo dňa na deň. Ani ja nepodlieham ilúzii, že prírode rozumiem. Dôležitosť tejto knihy spočíva v tom, že autor k sebe približuje kauzálny vzťah príčiny a následku. V prípade cesty vody sú od seba príliš vzdialené, a tak si mnohé súvislosti nedokážeme prepojiť. Elementárnym príkladom je ťažba stromov. Priamym prienikom slnečného žiarenia mineralizuje vzácny humus, ktorý sa tvoril pod ich korunami, čím nie je ďalej schopný vytvárať kapsuly na vodu. Pôda vysychá, degraduje úžasný ekosystém, kde sa to predtým hemžilo organizmami. Vrstva tejto vzácnej lesnej pôdy „sa môže tvoriť viac ako dvetisíc rokov“, zmizne však neuveriteľne rýchlo. A ako je možné, že sa v týchto hustých chuchvalcoch humusu dokážu uchytiť kvapky vody? Veľkou pomocou pre našu predstavivosť je jedno z autorových prirovnaní: „Hustota uhlíkových vlákien je taká veľká, že ak by sme chceli jeden gram humusu rozprestrieť do roviny, výsledná plocha by bola až deväťsto štvorcových metrov.“ Tento mikroskopický život odohrávajúci sa v pôde je fascinujúci. Konečne viem, prečo dážďovka po daždi vylieza na povrch pôdy a ako veľa faktorov dokáže ovplyvniť tento dokonalý, pohybujúci sa miniatúrny ekosystém.
Autor sa tomuto procesu venuje podrobnejšie, aby sa na jeho základe prepracoval k ďalším súvisiacim témam – ako je voda stará tisícky rokov, vzácne rašeliniská, bobrie hrádze (vysoko vo Východných Karpatoch našiel bobrie hrádze v takých malých potôčikoch, že ich možno ľahko prekročiť), vylievanie vody v nížinách, erózia pôdy či agresívne poľnohospodárstvo. Dlhoročné pozorovanie a dokumentovanie konzultoval s odborníkmi – hydrobiológom Tomášom Derkom, pôdnym biológom Ladislavom Mikom, botanikom Danielom Dítěm a geologičkou Zdenkou Matiovou.
Uvažuje globálne
Baláž nie je spisovateľ, to je jasné už od prvých riadkov. Pre svetoznámeho filmára dokumentárnych filmov predstavuje slovo až druhotný vyjadrovací prostriedok. Ale má čo povedať, a to je v tomto prípade viac. O elemente vody uvažuje v súvislostiach, vďaka čomu je jednoduché napojiť sa na jeho myšlienky. Rozprávanie o vode mu pomáha držať sa v jednej línii, v pomaly plynúcom koryte myšlienok. Aj Peter Wohlleben vo svojej knihe Tajomné pradivo prírody (Vydavateľstvo Tatran 2018) píše o podobných témach, no jeho reč je rozvetvená a menej disciplinovaná. Ak by som mala Balážovi v rámci širšieho kontextu určiť miesto medzi ďalšími píšucimi lesníkmi, geológmi, ochrancami, aktivistami, ekofilozofmi, permakulturistami, spomedzi mien ako Henry David Thoreau, Miroslav Saniga, Bill Mollison, Robert Walser, Peter Wohlleben, Jaroslav Svoboda, Václav Cílek sa najviac približuje k tomu poslednému. Ich uvažovanie je globálne, azda aj preto obaja pôsobili ako lektori v Sokratovom inštitúte, kde učili študentov myslieť kriticky.
Udržateľný spôsob života
Napriek tomu, že s permakultúrou nemá autor nič spoločné, zachytáva princípy, ktorými sa tento populárny fenomén vytvorený človekom podľa vzoru prírody riadi. Paradoxne si však nespomínam, že by niektorá z príručiek aj vyššie menovaných permakulturistov tak dôkladne opisovala význam izolačnej vrstvy (opadané listy a organický materiál) pod stromami alebo účinok drenážnych dierok po dážďovkách. Baláž tu tiež vysvetľuje, prečo je ideálne pre život práve rozhranie medzi vodným prostredím a suchou zemou, ktorého vlastnosti (svetlo, teplo, kyslík, živiny, štruktúry) rozhodnú o tom, koľko života v ňom bude. Taktiež dôležitý prvok v permakultúrnom dizajne.
Baláža vlastne nemožno nikam zaradiť. Veď aj mediálne je známy tým, že nie je ponorený v systéme (hoci aktuálne vstupuje do politiky). V prípade kalamít či napadnutia lesa lykožrútom radil vždy opak. Keď mali všetci silnú ľudskú potrebu upratovať a spoločnosť sa polarizovala, Baláž hovoril nezasahovať. Namiesto priraďovania, zaraďovania či nálepkovania vieme vďaka tejto publikácii lepšie porozumieť prírodným procesom a s nadobudnutými poznatkami pracovať i v bežnom živote. Hoci aj pri takej triviálnej činnosti, ako je umývanie riadu.
Beáta Beláková
