Artur Domosławski je poľský reportér, novinár a divadelný vedec. Kniha Vylúčení vyšla v Poľsku v roku 2016, teda rok po vypuknutí utečeneckej krízy v Európe. Doma bol za ňu nominovaný na najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike. Sám autor v úvode píše, že nečakal, že témy, ktorých sa dotýka v týchto príbehoch, sa tak rýchlo priblížia k nášmu bezpečnému a relatívne bezstarostnému svetu.
Vylúčení sú vlastne dve knihy v jednej. Prvá pozostáva z klasických reportáží z krajín Globálneho juhu, ktoré zozbieral za dvadsať rokov. Spája ich hlavný kolektívny hrdina – vylúčení. Tými sú podľa autora ľudia, ktorí nemajú prístup k civilizačným výdobytkom, ktoré používajú ľudia narodení na lepšej strane života. Nejde len o ľudí, ktorí žijú v chudobe, ale aj o ľudí žijúcich na celkom slušnej materiálnej úrovni, prinajlepšom nie v slumoch. Vylúčení ľudia z dôvodu svojej etnickej príslušnosti, sexuálnej orientácie, viery alebo pre svoje pohlavie. Nejde teda len o utečencov, ako by sa podľa obálky mohlo zdať.
„Druhou knihou“ sú texty označené ako Mimo záberu. Tie autorovi podľa vlastných slov slúžia ako rekapitulácia. Za roky ciest zažil mnoho na to, aby ho to zvádzalo k zovšeobecňujúcim úvahám. V čase, keď písal jednotlivé reportáže, však tieto úvahy odložil bokom.
Domoslawski, hoci označovaný ako jeho nasledovník, nepíše ako Kapuściński. Jeho štýl písania nie je krásnou literatúrou. Ide o angažované, ľavicové texty. Svet iba neopisuje, ale vysvetľuje mechanizmy jeho fungovania. Tematické okruhy „prvej knihy“ sú prerušované úvahami „druhej“. Autor aj v rozhovore pre časopis .týždeň na otázku autorskej objektivity hovorí, že na ňu neverí a svoj prístup opisuje ako situáciu, keď vidíte utrpenie, keď vnútorne prežívate pocity zranených ľudí, stávate sa súčasťou trpiacej skupiny.
Autor sa vo svojich textoch dotýka vzťahu my vs. vylúčení. Jeho cieľom je upriamiť našu pozornosť na ľudí, ktorých, žiaľ, prehliadame. Upozorňuje nás však na pascu súcitu: „Údel chudobných, týraných a prenasledovaných ľudí vzbudzuje súcit. Zo súcitu sa rodí solidarita. Bolo by dobré, keby jedno aj druhé malo správny horizont – práva patriace tým, ktorých sa nešťastie dotýka. Lebo keď sa nad ich drámou zamýšľame bez tohto horizontu, súcit sa často mení na precitlivenosť. Paternalistickú a ochranársku. […] Tí, ktorých sa nešťastie týka, potrebujú niečo iné: náš hnev, zlosť, nesúhlas. Predovšetkým však uvedomenie si, že privilégiá šťastnejšie narodených vykupujú nešťastia tých, ktorým sú odoberané práva a možnosti.“
Prínos tejto publikácie vidím rovnako ako poľská reportérka Lidia Ostałowska: „Ľudia z juhu klopú na brány a televízie ukazujú plávajúce mŕtve telá utečencov. Dokážu sýti prijať lekciu o krehkosti našej existencie, ktorú prinášajú títo ‘poslovia zlých správ’? Príjmu do srdca Domosławského radu: ‘Upracme si v hlavách už teraz?’ Túto knižku potrebujeme. Aj jej autora.“
Branislav Breza
