Vyhľadávanie
Bratislava, Ars Poetica 2009
Marta Součková (1963) – vysokoškolská pedagogička, literárna vedkyňa a editorka, sa už dlhší čas (popri medzivojnovej literatúre) venuje výskumu slovenskej prózy od 80. rokov 20. storočia. Základom predmetnej knihy, v ktorej ide predovšetkým o prozaickú tvorbu autorov, debutujúcich po roku 1989, sa stali pôvodné, už publikované štúdie v rôznych časopisoch a zborníkoch. Autorka teda ťaží predovšetkým z vlastnej percepcie a hodnotenia próz uvádzaných autorov, pritom využíva koncepcie a terminológiu z najrôznejších oblastí humanitných vied, čo len svedčí o tom, že časť súčasnej prózy sa nevyhla postštrukturalistickým a postmoderným metódam stvárňovania skutočnosti, čím aj do inštrumentária súčasnej literárnej vedy prenikli nové slová, ktoré autorka pri hodnotení prozaickej produkcie zákonite využíva. V jej textoch sa kombinuje, povedané s Danou Hučkovou, literárnokritický a literárnovedný prístup.
Od jednotlivcov – prozaikov a ich debutov zákonite prechádza ku charakteristike skúmaného obdobia, ktoré je typologicky, žánrovo i druhovo veľmi hybridné a rôznorodé, bez generačných či poetologických zoskupení. Prirodzene, že je ťažké robiť nejaké závery a nebodaj definitívne charakteristiky obdobia, ktoré nie je zďaleka uzavreté, ba je ešte v pohybe. A hoci jednotlivé kapitoly – štúdie sú venované vždy konkrétnemu autorovi, jeho tvorbe, poetike, metóde, témam, Součková si ani v nich (a to je dobre) neodpustila širší exkurz do problematiky, ktorá sa pri skúmanom autorovi objavuje. Tak je to napr. feminizmus pri analýze diela Jany Juráňovej, detabuizácia pri tvorbe Petra Pišťanka, sebaštylizácia u Ballu, mystifikácia u T. Horvátha, demýtizácia v prózach Kopcsaya, snovosť u Vadasa, modelovanie personálnej témy u Pankovčína, vizualizácia u Bodnárovej, magickorealistické postupy v tvorbe Rankova, tradicionalizmus v prózach Kompaníkovej, presila sémantiky a smútku u Hlatkého, ironický negativizmus v Taragelových rozprávkach pre deti i dospelých, či transparentnosť u Kovalyk.
Marta Součková je kritická, svoj kladný, záporný alebo nie veľmi pozitívny postoj k analyzovaným dielam argumentuje, je úprimná a precízna. Usiluje sa pri rozboroch próz zachytiť všetko, čo sa dá, čo v nich ako čitateľka a kritička nachádza: „Nie všetky texty, ktoré ovplyvnili tvár súčasnej prózy, považujem za umelecky presvedčivé.“ Charakterizuje autorské poetiky, každé posudzované dielo vníma v kontexte celej tvorby autora a v kontexte obdobia po roku 1989. Součkovej výber prozaikov je „limitovaný – predovšetkým vlastnými silami a energiou“, ale v úvodnej štúdii K rôznym podobám slovenskej prózy po roku 1989 sa jej podarilo istým spôsobom uviesť väčšinu prozaikov, ktorí tvorili a tvoria v danom období.
Ak sa o Marte Součkovej ako o agilnej literárnej kritičke a erudovanej vysokoškolskej pedagogičke pochvalne vyjadrila Dana Hučková, ak Peter Darovec uznanlivo podotkol, že Součková si vybrala za predmet svojho čitateľského a bádateľského záujmu úplne najťažšie uchopiteľné literárne obdobie, tak s tým musíme a chceme súhlasiť.
Čo obsahovo bohatú a potrebnú knihu do istej miery kazí, je jej nepríťažlivá obálka.
