Vyhľadávanie
Jean Echenoz: Ravel
Bratislava, Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT 2007
Preklad Mária Ferenčuhová
Mária Ferenčuhová pekne, čisto a jemnocitne preložila Jeana Echenoza (1947), uznanlivého učňa majstra francúzskej štylistiky G. Flauberta a akiste podľa Stendhalovho vzoru i obdivovateľa Napoleonovho Code civil, ktorý je i po dvoch storočiach spoľahlivou inšpiráciou občianskej civilizácie. Druhý slovenský Echenoz v jej podaní je presvedčivým svedectvom o autorskom smerovaní nasledovníka nového románu, ktorý najnovšie, a iste nie náhodou, popri sústavnom písaní prózy (13) s tendenciami populárnych žánrov prijal spolu s inými znamenitými literátmi výzvu prekladať Bibliu pre novú generáciu. Takže aj jednoduchá vecnosť Ferenčuhovej prekladu je výsledkom dozaista neľahkej transpozície do videnia autora pokladaného okrem iného aj za „džezmena francúzskeho jazyka“, ktorého knihy sú „osciláciou medzi skutočným a fiktívnym“ a ktorého písanie je podľa neho samého „skromným pokusom opísať tento svet“.
Hoci Echenoz nemá k hudbe ďaleko, výber témy je rovnako prekvapivý ako vyzývavý: posledných desať rokov slávneho skladateľa poznateľne inšpirovaného ruskou „mogučoj kučkoj“, porovnávaného iba ak s impresionistom Debussym a neodolateľne priťahovaného francúzskymi surrealistami. Navyše dandyho, ktorý sa v prvej svetovej dobrovoľne hlásil k letectvu, no pre nízky vzrast ho neposadili do nebeského aviónu, ale poslali ho víriť prach vojnových ciest vo vojenskom kamióne, za čo zanevrel na svoju vlasť tak, že odmietol rád Čestnej légie, ale rád prijal čestný doktorát Cambridgeskej univerzity. Navyše skladateľa, ktorý mal nepochybne svetový kredit, ale ktorého revolučnosť nechápali ani jeho kritici, ani jeho obdivovatelia, ba možno ani on sám. Skladateľa, ktorý zložil Bolero ako cvičnú skladbu pre vyše štyridsať nástrojov založenú na opakovaní dvoch melodických motívov, začínajúcu sa pianissimom a končiacu vo fortissime („partitúra bez hudby“) , ale bol rozhorčený, keď si práve ona napriek teóriám i napriek presvedčeniu jej autora podmanila celé kontinenty, a iste by bol ešte rozhorčenejší, keby vedel, že práve ona bude fascinovať odborníkov i davy aj po storočí od jej zrodu (1928). Samé paradoxy šesťdesiatdvaročného života konsenzuálnej svetovej celebrity, ktorá umierala v absurdnej samote napriek svetovej sláve a ochote blízkych i vzdialených zdieľať s ňou hoci aj jej smrť.
Práve táto paradoxnosť je však Echenozovou fascináciou. Ona ho vylákala zo spisovateľskej postriežky, neúprosná logika osudu „švajčiarskeho hodinára“ (Stravinskij) ho zrejme vyburcovala k zvedavosti nazrieť za fasádu nezvratných faktov a spochybniť ich nezvratnosť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Echenoz sa podujal presne opísať poslednú fázu života chýrneho skladateľa. Otrocká biografická presnosť zakladajúca sa na tom, čo sa o Ravelovi dosiaľ povedalo a napísalo však má odhaliť skôr diery vo všeobecne známom životopise a namiesto biografickej logiky nájsť akúsi vnútornú logiku toho, čo naznačuje životopis. Takže Echenoz takpovediac od slova do slova a deň po dni opisuje Ravelov príbeh, pokúša sa zrekonštruovať všetky podrobnosti jeho dní i noci, ale do tohto príbehu súčasne vpúšťa množstvo detailov, ktoré si životopisy nemôžu zapamätať a ktoré možno len vymyslieť. Tým vlastne celú biografickú posadnutosť premieňa na fikciu, ktorá sa stáva platnejšou ako akákoľvek sebadokonalejšia biografia: iba týmto paradoxom možno priblížiť paradoxnosť Ravelovho života. Keby to tak nebolo, Echenoz by sa napríklad pokojne mohol uspokojiť s rozprávačom, ktorý má Ravela naštudovaného a stačí mu referovať o naštudovanom. On však ohromne diskrétne používa niekoľko rozprávačov (je, ste, som, sme), ktorí v jemných, často ironizujúcich náznakoch spochybňujú životopisnú faktúru a robia z nej predmet prozaického bádania v tom najlepšom slova zmysle. Vďaka tomuto aparátu sa skladateľ Ravel v Echenozovej prozaickej inštrumentalizácii a interpretácii mení na všeobecného človeka, ktorý sa posledných desať rokov svojho života napriek „standing ovation“ v Amerike i vo Francúzsku, napriek freneticky nabitému programu koncertov, verejných vystúpení, ciest po zahraničí, búrlivému potlesku a vášnivým tvorivým plánom predovšetkým nudí a jeho nuda je v podstate pomalým umieraním, z objektívneho pohľadu nemenej krutým ako náhodná autonehoda, ktorá urýchlila umieranie „organizmu menom Ravel“. A práve o tomto umieraní, najpodstatnejšom období Ravelovho života nezostane nič pre pamätníkov („nezostal po ňom závet, nijaký filmový záber, nijaký zvukový záznam jeho hlasu“), len priestor medzi skutočnosťou a fikciou pre prozaika, ktorý je ochotný rozprávať o podstatných veciach, napríklad o smrti, a hľadať na to adekvátne prostriedky sebavyjadrenia i vyjadrenia nadosobných právd, možno v nepripustenej nádeji, že sa zopakuje revolučný zázrak Bolera, ktoré prežije.
Alexander Halvoník
