Vyhľadávanie
Recesranda
Tomáš Horváth: Zverstvo
Levice, Koloman Kertész Bagala L.C.A 2000
Štvrtá kniha (Akozmia 1992, Niekoľko náhlych konfigurácií 1997, Vražda marionet 1999) ambiciózneho postmodernistu na prvý (a pre mnohých čitateľov aj posledný, ľútostivý na cenu...) pohľad vlastne neprekvapuje už ničím. Znovu je to "literatúra z literatúry", zasa sú to "poviedky", zas je to pobrnkávanie na čitateľské podvedomie akčnosti a dobrodružnosti, zasa je to o deviantoch, znova sa používa čeština ako potmehúdsky skrytá ma(á)ni(o)festácia čechoslovakizmu a muleta proti hejslováckym baranom atď., až dokedy sa komu chce... Kto hľadá recesistickú (p)otravu pre svoj nenažraný komplex škodoradosti, nebude sklamaný! Ale, duše dobrodušné, pozor: je to aj čiperný mutant chameleóna s orchideou, ktorý rafinovane odchytáva všetky zlaté mušky ilúzií, naivity, istôt, spoliehania sa atď., ale aj dobre skrývaných mánií, fóbií, komplexov, úchyláctva etc., ktoré si poletujú pod klenbami našich lebiek. Sprej (spray), ktorý príjemne ozonizujúc okolie zároveň nebadane aplikuje aj sebaderatizáciu vedomia! Fajn! Ibaže, ako poznám čitateľské zručnosti dnešných poslucháčov literatúry, všetko je to až tak prerafinované a poprekrývané pod reklamnými gestami textu, že je to možno až nepostrehnuteľné...? Ospravedlňujem sa za tento prepad do bolševicky arogantnej a pre autora tak ponižujúcej recenzistiky. Sľubujem, že sa už (ho)dnotení vyvarujem...
Autor v obsahu skromne sľubuje dvanásť textov, ale na čestné pionierske ich je tam viac! Pretože ako skvelé recesistické textáže možno čítať aj pri/dodanú Poznámku, esejojo P. Michaloviča Zverstvo mimo dobra a zla, Obsah, tirážnu stranu aj nad/dodaný (samo)portrét (?) TOMÁŠ HORVÁTH. Uputávkovo novou kvalitou je vizážistika: pointilizmus č?t a re/klamné nanášanie tieňov.
(PS. Všetkých nezamestnaných a iných nemajetných (in)diskrétne upozorňujem, aby rodnú kolísku tohto "geniálneho grafomana" (viď portrét Samo) nehľadali v Čabradskom Vrbovku, je utajená v Bratislave...)
S ohromujúcou produktivitou sa tu recykluje všetok dnešný literárny brak (s výnimkou Steellovej!) na literatúru hodnú toho mena. Konečne po všelijakých rozpačníkoch a zakuklencoch (len žiadne mená!) máme aj my explicitný postmodernizmus v štýle J. Bartha či R. Sukenicka! Už aj u nás sa otvorene píše, o čom to je: "Myslel som, že opisujem to, čo vidím, a teraz som zistil, že opisujem to, čo som čítal, že (vraj) videli iní" (s. 187). "A keďže tento text číta a prepisuje sám seba, žiadneho čitateľa ani nepotrebuje (vždy ho už má)" (s. 189?). Áno, máme autora, ktorý sa otvorene priznáva, že je uväznený na svojom "semiotickom ostrove", tak si to, priatelia, konečne priznajme aj my!
Až potom si vychutnáte všetky tie mečiarsko/dzurindské finesy reštituovania cudzích textov. No fasa intertextuálna hádankoláž!
(P.S. A nebojte sa nadpisu Zverstvo! Pokojne to môžu čítať aj škôlkári (ak ešte nejakí sú...?). Je to síce aj o nejakých úchylákoch, ale "horvát" predsa môžete pokojne čítať aj ako "horor vát"..., dori.., samozrejme, že len papierových! Text Vás nezožerie! Nebojte sa, nemá zuby a nemôže chrliť oheň ani vyvolať zemetrasenie! Tobôž už nie krútenie čriev a ronenie slanej vody.)
Bože, ja som predsa len stará štruktúra, ja sa zasa nezdržím...
Ploché a nudné je to všade tam, kde autor, prepáčte textový generátor! (s. 188?), pracuje len s jedným textovým pozadím, s jedným textotvorným postupom a jediným zámerom. Napríklad v drsňáckej črte Zo zákulisia, kde sa deje len kontúrovanie/koturnovanie punkovo drsného diskurzu/štýlu a nadbiehavé/zhadzovanie naivnočitateľského nutkania k voyerstvu, akčnosti či hviezdománii. Ale podobne jednorozmerné je aj titulodajné Zverstvo. Skôr sa mi už pozdáva grotesková féria Náhradný program, v ktorej sa autor pokúsil program jednorozmernej paródie stereotypu mafiánskeho thrilleru nadľahčiť aspoň trochu protibežným programom karnevalizácie. (A ak môžem nechať prehovoriť aj svoj softvér, jemu sa najviac páčili textáže Sused a Ostrovy plné pokladov, v ktorých samoreklamnosť textových gestikulácií úplne nepožiera čaro hĺbky výpovede a ľahkosť rozprávania...)
Nakoniec sa musím aj ja priznať aspoň k jednému neduhu: keďže nemôžem reklamovať vrátenie peňazí za knihu u autora ani u vydavateľa, dopustil som sa recidívy dosť dlho úspešne potláčaného "recenzentského rentierstva". Viem, je to o to podlejšie, že náš autor sa celkom úspešne pokúsil o "teorémickú" samoobsluhu a prizval si k tomu aj osvedčeného sekundanta doc. P. Michaloviča, PhD. "Dořiti," větil prof. Lambert z textáže Boj na ostrove, "jenom nevím, který kde končí a kterýpak z nich je don Quijote a který ten Sancho..." Verejne sa spovedám zo smrteľného hriechu "myšrejtingu" (len neviem prečo sa mi zdá, že posmrdkávam, keď peniažky nesmrdia...)... Recidivista Plnégate v. m.
PS. A tým zaostalcom, čo ešte stále očakávajú od recenzentov seriózne informácie, odkazujem, že v postmodernlande budú už len recesrandy! Viliam Marčok
