Vyhľadávanie
Preklad Pavel Vilikovský
Artforum 2014
„...rozpráva o vlastnom bolestivom rozlúčení s partnerkou...“
Známy anglický autor Julian Barnes, ovenčený aj Man Bookerovou cenou (v r. 2011 za Pocit konca), predtým bol na ňu trikrát nominovaný (Flaubertov papagáj; Anglicko, Anglicko; Arthur & George), poctený holandskou Europese Literatuurprijs, Rakúskou štátnou cenou za literatúru a inými prestížnymi oceneniami, ktoré v tomto kontexte svojím teritoriálnym pôvodom dokumentujú univerzálne ľudské posolstvo jeho kníh, najnovšie vydal rozsahovo neveľkú novelu Roviny života (v origináli v r. 2013). Obe Barnesove posledné novely majú mnoho spoločného – rozsahom počnúc a záležitosťami uzatvárania života končiac. Kým však v Pocite konca autor sumarizoval zdanlivo obyčajný mužský život (z pohľadu šesťdesiatnika Anthonyho Webstera, ktorý prezentuje početné Barnesove názory a úvahy), tentoraz bez akéhokoľvek aliasu rozpráva o vlastnom bolestivom rozlúčení s partnerkou (s Pat Kavanagh žil v manželstve 29 rokov), o definitívnom, nečakanom odchode, ktorý preňho je aj nie je odídením. Hoci je mŕtva, stále s ňou vedie vnútorný dialóg, pripomína sa mu v rôznych situáciách a cíti sa nenáležite medzi tými, čo nesmútia, čo nie sú ako on postihnutí vdovstvom. Jeho opisy smútenia, bolesti z opustenosti sú vo výbornom preklade Pavla Vilikovského také presné, že sa v nich nájde každý, kto prežil podobnú stratu. Smútenie a trúchlenie – stav až na koreň obnaženej bolesti – je vari podobný ako v prípade straty rodiča, dieťaťa. Možno pritom nejde ani tak o dĺžku spoločne prežitého času, ale o intenzitu súžitia...
Svetový autor Julian Barnes vo svojich dielach už neraz využil ich členenie na tri časti. Aj v esejisticky ladenej novele Roviny života zostal verný tomuto zvyku. V prvých dvoch častiach výrazne rezonuje jeho frankofilná zameranosť. Od Zhrešenia výškou klesá cez časť Na rovine až do Straty hĺbky. V nej sa prepadá do podsvetia a ako Orfeus hľadá svoju Eurydiku, aj keď vie, že ju nikdy znovu nenájde. Oživuje sa mu aspoň v spomienkach, dennom snovom i nočnom spánkovom prežívaní. Spytuje sa sám seba, či má takýto život zmysel, keď sa reálnych odpovedí od milovanej osoby nedočká. Lietanie v balóne vkomponované predovšetkým do prvej časti knihy má svoj predobraz v radosti a slobode. Ale aj najúžasnejšia voľnosť a sloboda sú ochotné podriadiť sa láske, čo znie v druhej časti diela. Nie je tiež náhoda, že za protagonistov svojich úvah si Barnes vybral skutočné historické osobnosti – plukovníka Fredericka Gustavusa Burnabyho, herečku Sarah Bernhardtovú a ďalších. Na nich ilustruje zamotané osudy i rozchod milujúcich sa, keď sa jedna strana bojí, poznajúc vlastnú prelietavosť, že možným sobášom ublíži strane druhej. Ak sa to udialo, ako to vidí Barnes, a jeho fotografická optika nešiali, ukončenie zriedkavého šťastného súžitia pôsobí na vlastnom príklade ešte strastiplnejšie. Gas pard-Félix Tournachon, ďalšia z postáv známa pod pseudonymom Nadar, sa zase ako prvý pokúsil fotografovať počas letu v balóne, vtedy to bolo bežné len zo zemského povrchu. Zlaďovanie dvoch úrovní je však riskantným manévrom. Možno je v tom viac fyzického ako psychického risku, ale nájsť na to odvahu treba v každom prípade. Podobne ako pri snahe o prepojenie nášho sveta a sveta mŕtvych, aj keď v plynúcom čase ide možno viac o psychický risk. Byť bláznom v našom svete môže byť každý, kto sa nemieni vzdať blízkosti svojej lásky ani po jej definitívnej smrti. Takto mŕtvi v nás, ktorí o to stojíme, stále po našom boku tieňovo žijú.
