Vyhľadávanie
Strmhlav na Satanovi
Ruské kvety zla
Zostavil Viktor Jerofejev
Z ruských originálov prel. J. Andričík, J. Benkovičová, Ivana Branská, O. Kovačičová, V. Kupka, I. Kupková, M. Kusá, J. Štrasser, I. Valová
Bratislava, Belimex 2005
Nepreniknuteľné ruské priestranstvá bohato osiate ušľachtilými myšlienkami ruských klasikov svetovej literatúry zarodili na prelome epoch baudelairovské kvety zla. Aspoň tak nazval vo svojej takmer dvadsaťstranovej brilantnej štúdii prozaické výplody dvadsiatich troch autorov zaradených do antológie s rovnakým názvom prozaik a literárny kritik Viktor Jerofejev (nar. 1947, u nás známy knihami Ruská krásavica a Dobrý Stalin). Vďaka tejto štúdii sme sa po mnohých rokoch nevedomosti o skutočnom dianí v ruskej literatúre stali spolumajiteľmi zatiaľ ojedinelého ucelenejšieho pohľadu na problémové čerenie v literatúre, ktorá má v erbe Puškina, Gogoľa, Turgeneva, Dostojevského, Tolstého či Čechova, ale koncom druhej polovice dvadsiateho storočia sa zjavne ocitla na celkom iných pozíciách s celkom inými programovými východiskami, ak sa vôbec o dačom takom dá hovoriť. V Jerofejevovej štúdii sú sudičkami dnešného prozaického smerovania ruskej prózy (prinajmenšom autorskej zostavy v jeho výbere), ktorému ruská kritika vraj prisúdila pomenovanie druhá literatúra, F. Sologub, A. Platonov, B. Pasternak, M. Bulgakov a pravdaže A. Solženicyn (nie napr. A. Tolstoj, I. Babeľ alebo nebodaj M. Šolochov) . Zato v nej niet ani pachu po veľkých menách z druhej polovice storočia, ktoré sa u nás v tom čase pokladali za partizánov spoločenského i literárneho progresu ( napr. F. Abramov, V. Šukšin, V. Rasputin, M. Roščin, J. Trifonov, J. Nagibin, S. Zalygin a iní). Z našich známych zostal iba V. Astafiev. a J. Jevtušenko či B. Okudžava sú len dobrákmi na ceste od veľkých humanistických konceptov po bytostné precítenie zla.
Jerofejevov výber sa jednoznačne orientuje na autorov, ktorí prinajmenšom na istý čas žili v emigrácii, lebo nemohli v Sovietskom zväze publikovať, boli príslušníkmi umeleckého undergroundu, alebo ich tvorba sa vydávala len s veľkými problémami (ktorý veľký ruský spisovateľ nezažil niektoré z týchto pekiel?). Šiesti autori z výberu už nežijú (V. Šalamov, V. Astafiev S. Dovlatov, F. Gorenštejn, Venedikt Jerofejev, J. Charitonov). Viacerí z nich pochádzajú z dobrých sovietskych rodín (napr. Viktor Jerofejev bol syn diplomata v Paríži), vyštudovali na dobrých sovietskych školách (vrátane moskovského Literárneho inštitútu) a majú židovské korene. Väčšina patrí k povojnovej generácii a otcovia podaktorých urobili kariéru vo Veľkej vlasteneckej.
Ako to už býva pri podobných prezentáciách nového smerovania, umelecká kvalita či nádejnosť na dlhší život je u takého veľkého počtu autorských mien rozličná. Spojivom medzi nimi je predovšetkým téma sovietskeho či postsovietskeho nihilizmu, vyvierajúceho z bytostného nezaradenia ľudského indivídua do obligátneho sovietskeho priemeru, stmeleného nezákonnosťou, hrubosťou a alkoholom. Niektorí autori sa túto tému usilujú zachytiť cynickou iróniou či svojhlavým sarkazmom, iní neúprosne karikujú sovietsku skutočnosť a jej nositeľov (V. Mamlejev, S. Dovlatov, F. Gorenštejn, V. Popov, V. Sorokin). Slovenskému čitateľovi môžu niektoré prózy pripomínať podaktoré slovenské prózy zo začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa v mene vecnosti výraznejšie uplatňovali reportážne, publicistické či karikatúrne prvky, smerujúce k zásadnejšej spoločenskej kritike. Iné poviedky (V. Astafiev, V. Piecuch, J. Popov) akoby nadväzovali na „dedinskú prózu“ a jej príbehy, avšak ich vyústenie býva neobdivné, ba až katastroficky negatívne. Registrujeme i pokusy o postmodernistickú dekonštrukciu a uvoľnenejšiu obraznosť (A. Siňavskij, D. Prigov, L. Rubinštejn, I. Jarkevič, Viktor Jerofejev), ako aj jemnejšiu fantazijnosť založenú na subtílnej poetickosti (J. Kisinová, A. Siňavskij). Medzi najlepšie čísla výberu patria svojou vyváženosťou a nepatetickosťou prózy Venedikta Jerovejeva, T. Tolstej (vnučky A. Tolstého), E. Limonova a V. Pelevina. Nie je v ich len oná chronická bezvýchodisková nauzea otupujúca zmysly, ale najmä perspektívy jednotlivca, vystreľujúca do bezmocného politika, ale aj akási smutná činorodosť, ktorá je napriek svojej kritickej jednoznačnosti schopná vyhnietiť aj krásu literárneho tvaru, hoci jej základom je namiesto bystrosti otupenosť, namiesto psychológie patopsychológia a namiesto obyčajnej ľudskej solidarity deptajúca spolupatričnosť so zlom.
Tón výberu príznačne udáva Varlam Šalamov. Je to ten, čo tému solženicynovského gulagu rozvinul do výpovede, ktorá už nie je ani tak stelesnením myšlienok, ľudských túžob a životných okolností, ako nadľudskou biologickou vôľou po prežití, čo aj napriek svojej nesmiernej samonosnosti aj tak stroskotáva v totálne odľudštenom fatalizme táborovej samokorekcie. Samotné prežívanie sovietskej skutočnosti v jednotlivých poviedkach je výrazom „estetiky ohromenia a šoku“, zla a zvrátenosti, v ktorej „smrdí všetko: smrť, sex, staroba, zlé jedlo, každodennosť“ a „rozpadajúce sa Rusko sa stáva metaforou žitia“ (V. Jerofejev v úvodnej štúdii).
Jerofejevov výber aktuálnej ruskej poviedky dozaista neposkytol veľa dôvodov na potešenie. Niet v ňom mnoho ľudských, ale ani literárnych perspektív. Je síce pravda, že aj takto sa môže začínať obrodzovanie, ale je pravdepodobné, že obrodzovanie celej ruskej literatúry vyzerá zrejme trocha plastickejšie. Tento výber ukazuje podľa všetkého len jednu jeho dimenziu. Ale aj tá nasvedčuje, že o ruskú literatúru sa treba zaujímať.
Alexander Halvoník
