Vyhľadávanie
Martin Kasarda: Krajina krásnych ľudí
Bratislava: IKAR, 2020
Krajina krásnych ľudí predstavuje utópiu o svete, ktorý ovládajú a napospas vypĺňajú ľudia vyšportovaní do fyzickej dokonalosti. Na prvý pohľad môže záujemcovi napadnúť, že ide o tematický anachronizmus, budúcnosť sveta dnes predsa trápia iné problémy. Nedávna reklamná kampaň nemenovanej siete bratislavských fitnescentier so sloganmi „Keď si tučný, nepomôže ti ani Guči“ alebo „Nie si tučná iba v týchto šatách“, ktorá eticky vyrušila značnú časť odborníkov, nasvedčuje inému. Druhou témou je problematika eutanázie, resp. dystanázie, ktorá dnes tiež nie je otázkou dňa, no rovnako presahuje sféru sezónnych tém smerom k širšiemu času moderných civilizačných problémov.
Martin Kasarda do tohto teritória vstupuje, ale rozhodne sa nemieni vŕtať v spleti prístupov, ktoré ho robia komplikovaným. V hre sú dve strany, každá má svoju pravdu. Čierni a bieli. Prvých reprezentuje politická strana krásnych ľudí, druhých zastupuje hudobná skupina, ľudia, ktorí sú síce tiež krásni, ale radi majú aj škaredých. Rozsah ich konfliktu udáva predovšetkým nečakaný vývoj udalostí, vzťahové peripetie, náhody, prekvapenia.
Vyzerá to ako ľahšia cesta, no nie je to celkom tak. Hoci si autor volí žáner, ktorý mu dovoľuje logiku fiktívneho sveta veselo ohýbať, rozprávanie založené na dejových zápletkách a zvratoch sa vždy vystavuje hrozbe, že dostane čitateľa do momentu, v ktorom bude hromžiť argumentom nepravdepodobnosti. A povie si to aj čitateľ Krajiny krásnych ľudí. Každý, pravdepodobne, na základe vlastných životných skúseností. Napríklad – slovenská kapela, produkujúca zastarané gitarové žánre, sa stane lídrom svetového trhu, a to za necelý rok svojho pôsobenia; navyše, ide o kapelu pôvodne metalovú, ktorá sa len z jednej skúšky na druhú rozhodne prejsť z uctievania satana k šíreniu funky lásky. Každý, kto sa zaujíma o hudbu nad rámec jej počúvania z rádia v reštaurácii, bude toto východisko ťažko predychávať (i keď Miko Hladký sa s Gladiatorom tiež dostal od skladby Bastard death k posolstvu Keď sa láska podarí).
Druhý podnet k čitateľskej nevraživosti predstavuje otázka, prečo sú dve-tri hlavné postavy, ktorých „myšlienky“ zapĺňajú drvivú väčšinu rozprávania, také negramotné. Nie v zmysle asociálnej negramotnosti pišťankovských chuligánov, ktoré sa rovnakým spôsobom dostávajú z dna na vrchol. Naopak, kasardovské postavy chcú byť múdre, čím je vec ešte neznesiteľnejšia. „Myšlienky“ (ich wikipedické verzie), ťažiac z mytologických inšpirácií, z historických analógií či z filozofie hippies, pritom zapĺňajú väčšinu rozsahu prózy. Navyše, rozprávač nemá od tejto mentálnej úrovne príbehu odstup, jeho autorský komentár sa nesie na rovnakej vlne. Z tohto hľadiska je odvaha autora skutočne obdivuhodná. Komponuje poetiku pseudomyšlienok tak precízne, že ak ju začneme čítať ako zámer, stáva sa z textu experiment a z čítania kvalitná zábava. Pre tento zámer sa však musíme pri čítaní sami rozhodnúť a autor tak necháva priestor aj pre čitateľov, ktorí dokážu v myšlienkovom svete príbehu nájsť filozofické zadosťučinenie. Dá sa totiž predpokladať, že ľudí, ktorí by citát „Človek je preto človekom, že občas naivne otvára dvere a netuší, čo je za nimi“ (s. 28) zavesili na sociálne siete, je asi viac ako tých, ktorých bude iritovať opakované pomenovávanie smrti ako „zubatej s kosou“ (v divadelnej hantírke je známy aforizmus – ak nevieš, ako zahrať smrť, zober si kosu).
Z toho istého dôvodu rozprávač dovysvetľuje stokrát pochopené (koľkokrát treba zopakovať, že metalista Mág hrával v Národnom divadle Hamleta, aby bolo jasné, že ide o Roba Rotha). Nie je tu priestor na domýšľanie, interpretovanie, špekulovanie. Autor chce rozprávať sám, chce sa vyjadriť jasne a bez okolkov a túto požiadavku napĺňa. Na druhej strane, často sa z tejto priamej komunikatívnosti stáva zbytočná skratka – v takom prípade, ak je potrebné vyjadriť atmosféru barovej situácie, netreba hľadať literárne prostriedky, stačí avizovať, že v bare hrala jazzová verzia skladby Sweet dreams; netreba hľadať spôsob, ako uchopiť krásu muža, stačí napísať, že vyzerá ako George Clooney; netreba vyjadriť, ako pôsobivo vyzerá vyšetrovateľ, stačí napísať, že vyzerá ako americký detektív.
Skutočnosť, že postavy nemajú vývoj, ich myšlienky sú ploché a ich charizma typologická, však paradoxne postupom času začne pôsobiť pomerne dramaticky. V absolútnej miere vieme, čo od koho čakať, vieme, že vo svete krásnych ľudí má každý svoj názor a miesto, z ktorého sa neuhýba. Zaujímavé začnú byť momenty, ak sa dve také istoty protichodného razenia naraz stretnú. Vtedy sa môže stať čitateľsky vzrušujúcim napríklad stretnutie nastupujúcich politikov ideológie „zdravia a krásy“ so starým politickým činiteľom, ostentatívne núkajúcim svojim mladým kolegom pohárik koňaku, ktorý pre nich v tej chvíli vyjadruje všetko zlo sveta. Na jednom poháriku sa v danej situácii lámu celé dejiny príbehu krásnych ľudí, ktorí sa chystajú prevziať vládu nad svetom a vyhladiť celú škaredú časť ľudskej populácie. Podobných situácií je v rozprávaní viacero. Treba ich len prečítať správne. Teda, nestavať si do cesty vlastné úvahy či hodnotenia originality a Krajinu krásnych ľudí prečítať rýchlo a bez debaty.
