Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2010
Čitateľ sa už v úvode knižky dozvedá, že meteorológia je veda o počasí a má v sebe tajuplný fenomén. Bodaj by nemala, keď sa odohráva kdesi v oblakoch, ba až v nebi. Inak je to vraj veda vrtká, lebo vrtkavé je aj počasie, nedá sa ani prekabátiť, ani podplatiť, čo je v našich časoch až podozrivé. „Počasiari“, vrátane pána Iľka, tvrdia, že seriózne sa dá predpovedať iba na desať dní vopred. Hlavný autor a protagonista publikácie RNDr. Jozef Iľko, CSc. (1939), vyrastal v zemplínskych Lastovciach pod Slánskymi vrchmi, kde sa „jeho“ chotár stal chránenou prírodnou rezerváciou. Na detstvo školáka vplýval starý otec-bachtár v strážnom domčeku na štreke: prehadzoval výhybky, dvíhal rampy, pískal, mával vlajočkou... Len aby ten jeho vláčik spojil človeka s človekom, dedinu s mestom... Na vláčik čoskoro vysadal aj študent Jožko, lebo gymnázium mal v Trebišove. Je obdivuhodné, že popri štúdiu sa stihol u otca vyučiť za krajčíra. Neskôr, keď otec zamestnával dvoch tovarišov, stal sa vykorisťovateľom. Jeho syna za tovariša nerátali, no podľa pravdy mali, lebo gymnazistom módne zužoval nohavice, roztrhané plátal, neskôr šil na vlastnú rodinu. Ako RNDr. dcére ušil parádne šaty podľa Burdy.
Hoci cieľavedomý pragmatik mal šikovné ruky i vynikajúci prospech a rodičia videli v ňom lekára, prihlásil sa na prírodovedeckú fakultu. Mal šťastie na pedagógov, ale aj na bývanie, lebo nebolo zázračnejšieho intráku, ako bol Horský park. Hrával na husliach, tancoval, spieval, no lákalo ho najmä počasie. Narukoval k meteorológom na letisko v Bratislave, potom už ako civil opäť na letisko, ale na Sliač. Protežovaní manželia získali byt vo Zvolene, venovali sa športu, kultúre, no roku 1968 po okupácii okúsili evakuáciu, lebo Rusi mali na svojom letisku svojich spoľahlivých. Rodina prichádza do Bratislavy, kde mu znova žičí šťastie. Po celý život sa vyhýbal počasiu politickému a veštil si to svoje slnečno-zadaždené. Keďže povolanie počasiara bolo pri jeho náture statické, už polstoročie sa venuje behu po nespočetných rozhlasoch, televíziách a všakovakých časopisoch. V časoch odpočinku aktívne hráva tenis, ba povráva sa, že občas aj šije.
Autorovi vyčítam iba výpočet desiatky rádií a v nich stovky relácií o počasí. Je ich toľko, že čitateľ síce zalomí rukami, no obávam sa, či ho zaujmú. Opis detstva, študentských rokov a tajuplností meteorológie je oveľa podnetnejší a zaujímavejší.
Áno, až v tejto knižke som si uvedomil, že počasie potrebuje každý režim, každá armáda, polícia, poľnohospodári, horolezci, golfisti a azda aj mafiáni... Tuším aj slečny rozkročnôžky pracujúce v teréne. Zaujímavosť textu zvyšujú protagonistove priateľstvá so známymi hercami, spisovateľmi, športovcami, ale aj politikmi. Pán Iľko je na svoje počasie vždy pripravený. V čase, keď sme otvorili hranice a našinci sa rozcestovali po svete, spísal si pre seba a „pro domo“ Atlas svetového počasia. Ten dovidí vari na všetky kontinenty. Minilexikón meteorológie vyšiel už roku 1990. Napriek polstoročným skúsenostiam to pán doktor počasia nemáva ľahké. V rádiu sa odvážil z voleja odpovedať poslucháčom na akúkoľvek otázku o počasí: „Pán doktor, bude v sobotu pršať? Ak áno, nežením sa.“ Alebo: „V apríli mením na dome strechu. Zaručíte mi desať dní bez dažďa?“ Alebo: „Môjho syna, študenta v Indii zajali ako rukojemníka a strčili pod stan. Nebude mu tam zima?“
Keďže aj do predpovedí počasia sa nám zatúlali sporo oblečené celebrity, veda a klasici dostali po prstoch. Raz darmo, aj počasie sa patrí „predávať“ onakvejšie. Napriek tejto nepohode a občas i psiemu počasiu RNDr. Jozef Iľko bol a zostal osobnosťou, noblesnou celebritou v perfektnom obleku.
