Vyhľadávanie
Robert Hakala: Deň pre bláznov a panny
Slovo, Košice 1998
Priestor vymedzený Kristovými rokmi a vekom, keď sa dostavuje kríza stredného veku, podnecuje tak na predbežnú bilanciu, ako aj na miernu skepsu ohľadom budúcnosti. Oboje príznačne nájdeme v druhej zbierke Roberta Hakalu (1959): subjekt, vyjadrený demonštratívnym ja, zameraný skôr na vlastné vnútro, zachováva mierne ironický odstup od skutočnosti a jej paradoxov. Posun oproti debutu (Mäsožravé mesto, 1993) postrehneme vari v intenzívnejšom úsilí zmocniť sa sveta synekdochickým krížením zmyslového vnímania (obrovské melóny dozretých pŕs – s. 50), vo vystupňovanej hoci naďalej latentnej agresivite, s akou básnik, vyzretejší, no aj chudobnejší o ilúzie, k nemu pristupuje: Hrdzavá píla odfikla vlasy / Presilené svaly rolí ukladajú sa nabok / Tráva podrezala hrdlo lúčnym koníkom / a v tvojich očiach vidím / prvý nočný tieň (Zvečerievanie).
Keďže subjekt vychádza z autopsie, prezradí všeličo o sebe, vrátane privátnych trápení s poéziou (Moja noc je iná), o svojich najbližších a okolí, jednak však nenavodzuje v čitateľovi dojem, že by „nazízal“ do cudzej intimity. Predpokladá totiž partnera s obdobnou, pritom nie nepresnou skúsenosťou (cyklus Zo života I. – VII.). Biografiu, nevýnimočnú i jedinečnú, utvárali – príznačne pre povojnové generácie – práve tak premeny histórie ako rock, podpovrchové kolízie s tlakom ideológie (Bahno) aj privátne údery osudu (strata otca), napospol všetko, s čím sa človek vysporadúva v závislosti od osobného ustrojenia.
Básňou s charakterom gnómy či aforizmu a graficky vyčlenenou pointou (tá môže, pravda, obsahovať aj poznatok vcelku banálny, ak ostalo pri prvotnom nápade ako v prípade P. F. 2000 alebo Pred Mitrom) vypovedá Hakala cez seba o svete, núka možnosť identifikovať sa – za svojou clivosťou za pominutým časom, s neurčitým smútkom aj hľadaním istoty – v žene či vo viere, aj keď tá sem dolieha iba v echu. Motív sa rozvíja epicky prostredníctvom voľného, rytmicky neorganizovaného verša, inotaj ukrytý v zdanlivej deskripcii, sa nezriedka odhalí až pri opätovnom čítaní (Love, life, death & other such trifles).
Posledné tajomstvo si báseň nechá síce pre seba, jednako evokuje v čitateľovi jeho vlastnú skúsenosť. Podnecuje ho ku konfrontácii, aby sa zároveň dozvedel čosi sám o sebe.
Ľudovít Petraško
In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 12. 1998, č. 25 – 26, s. 16.
