Vyhľadávanie
Bratislava, Herial 2011
Na pultoch kníhkupectiev sa nedávno objavil nový titul Jozefa Heribana s hravým názvom Schovaný, neschovaný, idem. Čitatelia jeho úspešných kníh, ako Intimita vlkov (2008), Posadnutosť (2009), či Ružový trojuholník (2010) však správne tušia, že úryvok z detskej riekanky bude v protiklade s príbehom.
Poviedkový román zachytáva príbehy siedmich postáv – učiteľov, ktorí pôsobia na gymnáziu sídliacom v starej dvojposchodovej budove z čias Rakúsko-Uhorska. Práve budova a dvor, na ktorom rastú staré mohutné gaštany, predstavujú akýchsi tichých pozorovateľov všetkých dejinných udalostí. Na prvý pohľad obyčajné školské prostredie s obyčajnými učiteľmi skrýva množstvo životných tráum, úderov a sklamaní. A tie sú spoločným menovateľom všetkých postáv. Už skutočnosť, že hrdinovia príbehu sú učitelia, teda tí, ktorí sú v povedomí už oddávna spojení s bezúhonnosťou, múdrosťou a morálnosťou, sa dostáva do ostrého kontrastu s ich súkromím a tajnými túžbami, ktoré sú často amorálne, či dokonca zvrátené. Všetkých tiež spája strach a z neho prameniaca pretvárka. Strach zo staroby („Bojí sa, že raz ráno zacíti vo svojom pote prichádzajúce starnutie“ s. 20), z večnej samoty (príbeh Dávida Steinitza), z novovzniknutého nerovnocenného vzťahu (Juraj Bronský). Postavy však nie sú pasívne. Všetkými možnými spôsobmi sa snažia prekročiť prah všednosti, často až úsmevným spôsobom (vzbura školníka Fagalu, spestrenie stereotypného manželského vzťahu Pavla Lukeša a Zoše Cietkowskej). Niektorým sa to podarí, iní zostávajú blúdiť.
Motív skrývačky je prítomný v celej knihe. Dávid Steinitz celý život tají svoju opačnú sexuálnu orientáciu, riaditeľ Bronský sa utajene stretáva s oveľa mladšou ženou, Elizabeth Erddödy tajne túži po žiakovi... Vyvrcholením ich neustáleho utajovania je samota, nenaplnenosť, túžba po ľudskej spolupatričnosti, láske, vzťahu, či priateľstve.
Jazykové varianty detských riekaniek sú zasadené do medzipasáží, ktorých názov je totožný vždy s istou farbou evokujúcou tragickú historickú etapu (červená – okupačné vojská v roku 1968, žltá – hanlivé označenie Židov počas 2. sv. vojny, čierna – fašizmus a pod.), a zároveň tieto minipoviedky dokresľujú pozadie pôvodu postáv, pretože každý z nich je buď inej národnosti, alebo vierovyznania.
Dusnú atmosféru celej knihy umocňuje i fakt, že postavy, túžiace po vydarenom partnerstve, sú ľudia okolo päťdesiatky, ktorí majú okruh nadviazania možných partnerských vzťahov výrazne zúžený. Preto sa uspokojujú i s netradičným a pre niekoho možno až rozporuplným riešením, ako je vzájomné spolužitie homosexuálneho Žida Dávida s osamelou vnučkou dôstojníka nemeckej armády Terezou.
Heribanove knihy sú známe pomerne pikantnými erotickými scénami. Nie je to inak ani v jeho najnovšom románe. Sex opísaný do najintímnejších detailov, perverzné predstavy, nemorálne správanie... toto všetko sa dostáva do úzadia po výroku Terezy Schwarzovej: „Vlastne ja ani nepotrebujem sex. Chýba mi, že ma v noci niekto nedrží za ruku. Že sa nemôžem k niekomu pritúliť. Že nemám s kým ísť večer do kina alebo do divadla...“ (s. 76).
