„Čo ak čas neexistuje? Čo ak je všetko, čo človek zažije, večné a čas okolo nás neplynie, ale my sami prechádzame okolo toho, čo zažívame?“ Zamýšľa sa v závere svojej štvrtej knihy Na konci samoty Benedict Wells (1984), nemecký autor, ktorý žije striedavo v Berlíne a v Barcelone.
Ani hrdinovia jeho románu sa nedávajú spútať hranicami krajín, jazyka či mysle. Spolu s nimi sa ocitáme raz v nemeckom Mníchove, inokedy na francúzskom vidieku či vo Švajčiarsku, v reálnom deji alebo v spomienkach a úvahách. Príbeh sa odohráva niekedy od roku 1980 až do súčasnosti, a jeho protagonistom a zároveň rozprávačom je Jules. Spoznávame ho ako sedemročného chlapca a sledujeme až do zrelého veku, keď je už sám otcom rodiny.
Postupne sa dozvedáme, že má staršieho brata Martyho, sestru Liz a milujúcich rodičov, ktorí zahynú pri autonehode, keď má asi desať rokov. Súrodencov umiestnia v internátnej škole, kde sa každý so svojou traumou vyrovnáva po svojom. Jules sa napríklad zo sebavedomého chlapca stáva bojazlivým introvertom. Žije uzavretý vo svojom vnútornom svete. Až do okamihu, kým si do lavice vedľa neho nesadne červenovlasá Alva, a pocítia k sebe neobyčajne silnú náklonnosť, ktorá hraničí s láskou. Na prahu dospelosti sa však ich cesty rozdelia a stretnú sa až po rokoch. Zdá sa, že náklonnosť pretrvala, ale Alva je už vydatá za staršieho chorľavého muža Alexandra. Jules ho kedysi obdivoval ako veľkého spisovateľa. Teraz je plný pochybností, ako sa má zachovať, lebo manžel milovanej ženy mu ponúka priateľstvo, pomoc pri písaní, a dokonca chce, aby býval spolu s nimi.
Postava Julesa pôsobí občas iritujúco. Akoby nevedel prekročiť akýsi začarovaný kruh a vyrovnať sa s tým, čím vlastne je, a čomu sa chce venovať. Túži po inom živote, ale nedokáže pre to nič urobiť. Brat Marty mu v jednej z úvodných časti dohovára: „Musíš konečne zabudnúť na to, čo bolo. Vieš, koľkým sa prihodilo niečo oveľa horšie ako nám? Nie si zodpovedný za svoje detstvo ani za smrť rodičov. Si však zodpovedný za to, čo tieto veci s tebou spravia. Iba ty sám zodpovedáš za seba a za svoj život. A keď budeš robiť iba to, čo si vždy robil, dostaneš iba to, čo si vždy dostal.“
Nakoniec nerozhodný, večne váhajúci Jules predsa len dozreje. Nič iné mu nezostáva, lebo autor namixoval do románu, a teda aj do Julesovho osudu, všetky možné katastrofické motívy, ktoré ho poznačia, ale nezničia. Popri strate rodičov či odcudzení sa najbližším, záhady zmiznutia Alvinej sestry a nymfománie Liz nechýba ani hrozba alzheimera, s ktorým bojuje Alvin manžel, rakovina a jej dôsledky, samovražda priateľa, smrť manželky, zodpovednosť vdovca, ktorý sám vychováva svoje deti a pod. Dejové „egyptské rany“ striedajú úvahy o tom, čo je a čo nie je dôležité, o literatúre, o filozofii i o pamäti.
Všetko je podávané akoby na hrane. Na úsmev či sebairóniu nezostal priestor. Vlastne až po dočítaní som pochopila, prečo si autor vybral ako motto citát F. Scotta Fitzgeralda: „Prisuň si stoličku / Až na samotný okraj priepasti / Vtedy ti porozprávam svoj príbeh“.
Napriek výhrade voči istej pochmúrnosti a bolestivému sebaspytovaniu sú však v knihe miesta, ktoré vnímavého čitateľa naplnia tichou radosťou. Napríklad hold spomienkam či pamäti ako takej v úvahe: „Obrazy z minulosti ma už nemátajú až tak často, no keď sa vynoria, zakaždým ma prekvapí, ako veľmi svetlo spomienky rozžiari niektoré okamihy... Pamäť je trpezlivý záhradník a drobné semienko, ktoré som si v ten večer v internáte zasial do hlavy, v priebehu rokov vyklíčilo, vyrástlo a stala sa z neho krásna spomienka...“
Nuž a pôsobivé je vykreslenie atmosféry rodinnej súdržnosti v záverečnej časti s titulom Iný život. Trochu akoby snové, trochu akoby vymyslené, ale osloví. Jules sleduje rodinné stretnutie sprvu z akéhosi odstupu, ako filmový záznam. Potom však pochopíme, že prebral zodpovednosť za svoj život i za život svojich detí. Nevie ešte, čo ho čaká, ako to zvládne, ale nemieni pred tým ujsť ako kedysi. Keď sa ho deti spytujú, či sa s nimi bude teraz hrať, odpovie: „Som pripravený.“
Na konci samoty je silný príbeh o prekonávaní straty a samoty, o vzťahoch, o láske, ale aj o otázke, čo sa v človeku nezmení za žiadnych okolností. Teší sa mimoriadnej pozornosti domácej nemeckej i medzinárodnej kritiky a zaujal čitateľov vo viac ako dvadsiatke krajín. Vlani zaň Benedict Wells získal Literárnu cenu Európskej únie.
Elena Ťapajová
