Vyhľadávanie
Už na prvý pohľad je zrejmé, že kniha Slovenské povesti (Príroda 2014) má potenciál osloviť čitateľa. Pompézny titul, výpravná väzba, kultivovaná grafika, 344 strán na kriedovom kolorovanom papieri a sugestívne imaginatívne ilustrácie Svetozára Košického s puncom starobylosti. Beatrica Čulmanová sa však akosi priodvážne pustila do megalomanského povesťového projektu bez predošlých prozaických skúseností.
V knižke spracúva známe či menej známe povesťové motívy, ktoré sa usiluje zakomponovať do regiónov celého Slovenska, vyberajúc si k tomu hrady, zámky, mestá, špecifické priestory a útvary, prípadne osobnosti z našej histórie. Mnohé zo 45 povestí ponúkajú sľubné príbehy s potrebným konfliktom, avšak len minimum z nich je dotiahnutých do konca. Autorka sa v snahe dodržiavať rozsahovú schému (3 – 5 strán) opakovane dopúšťa dejových nedôsledností, ktorými podceňuje každého čitateľa, nevynímajúc toho detského. Napríklad: starého sokoliara počas poľovačky z ničoho nič smrteľne zasiahne šíp, no nevieme kto, odkiaľ a hlavne prečo ho vystrelil. Podobných prípadov tu nájdeme ako maku. Mnohé zázraky, na ktorých v podstate tento žáner stojí, pôsobia v Čulmanovej podaní nedôveryhodne. Problémom sú aj schematické postavy. Čitateľ na striedačku spoznáva nesmierne krutého vraždiaceho a znásilňujúceho hradného pána, závistlivú a lakomú paniu, rozmarnú devu alebo ich opozície – cnostných, empatických a štedrých ľudí. Väčšina postáv zbierky svoj život končí predčasne – vraždou, popravou alebo samovraždou. Moment zamilovania sa mladých ľudí prichádza prakticky okamžite (niekedy dokonca skôr, než sa prvýkrát stretnú). Hodnotu textu v neposlednom rade znižuje nezrelý jazyk, v ktorom sa nehomogénne kombinuje archaickosť so súčasnými frázami.
Ak by autorka zostala pri pôvodnom zámere (tematizovať len malokarpatský región) a povesti by rozvinula do potrebnej (významovej aj výrazovej) šírky, mohla čitateľovi miesto rozpačitých schém a infantilnosti poskytnúť viacnásobný zážitok.
