Vyhľadávanie
Mýtoborec s bystrým úsudkom
Ján Lajčiak: Slovensko a kultúra, Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2007
Rozsiahla kultúrno-filozofická štúdia Jána Lajčiaka sa dočkala svojho štvrtého vydania, pripraveného podľa prvého vydania z roku 1921, ktoré zostavil prof. Samuel Štefan Osuský. Ide o čitateľské vydanie so značnými jazykovo-štylistickými zásahmi (textologická úprava Kveta Dašková a Borislav Petrík). Najnovšie vydanie vrcholného diela kňaza, literáta a najmä intelektuála európskeho formátu, sprítomňuje jeho bystré úsudky o kultúrno-spoločenskej situácii, životnom štýle a zmýšľaní Slovákov na začiatku 20. storočia. Cieľom Jána Lajčiaka je uskutočňovať osvetu, nevtieravo budiť národné povedomie a inšpirovať kultúrnosť.
Východiskovým podnetom je zistenie, že na Slovensku žije veľa ľudí, ktorých „duševným športom je deštrukcia“. Jeho prístup charakterizuje objektivizovaný opis situácie a konštruktívna kritika pasivity slovenských ľudí, národného izolacionizmu a ľpenia na stereotypoch. Autor sa pokúša zrušiť hanlivé prívlastky slovenského národa tej doby: „úbohý“ či „infernálny“, prostredníctvom systematickej osvety: „Cieľom človeka nie je žiť len život animálny, ako to telesné inštinkty diktujú, lež čosi vyššieho, totiž tvorenie kultúry“.
Autor sympatizuje s progresívnymi ideovými smermi, najmä s hlasistami a prúdistami. Lajčiakove dielo miestami vyznieva ako otvorená diskusia s predstaviteľmi konzervatívnych názorov: s klerikálmi a tzv. „Staroslovákmi“. Ako intelektuál európskeho typu nadobudol vzdelanie na prestížnych univerzitách v Lipsku a Paríži, potom však strávil produktívny život ako kňaz na fare v odľahlej liptovskej obci Boca. Hrozbu duchovného zakrpatenia a premárneného života, ktorá ho osobne prenasledovala, považoval za chiméru súdobého spoločenstva.
V stati Slovenská literatúra a veda si všíma najmä literárnu recepciu a upadajúce čitateľské návyky. Vyzýva k väčšej „elasticite ducha“, pričom vyzdvihuje všestranné kultúrno-spoločenské aktivity slovenských spisovateliek (T. Vansová, E. Maróthy–Šoltésová, M. Paulíny–Tóthová atď.).
Hoci Ján Lajčiak umrel 43 ročný, v roku 1918 a jeho dielo zostalo nedokončené, môžeme ho považovať za ideovo ucelené vo vzťahu k otázkam, na ktoré hľadal odpovede. Je to autentické svedectvo danej doby, s myšlienkami platnými i dnes.
Jaroslav Vlnka
