Prvá kapitola aktuálnych Dejín slovenskej kinematografie sa začína vetou, ktorá o samotnej podstate predmetného problému, teda o dejinách slovenskej kinematografie vypovedá čosi nesmierne dôležité. Tá veta znie: „Prvé filmové predstavenie na Slovensku sa uskutočnilo 19. decembra 1896 v prístavbe košického hotela Schalkház o piatej hodine popoludní“ (s. 21) a je z nej explicitne jasné, že dejiny slovenskej kinematografie budú vymedzované národne a geograficky, bez zásadne determinujúceho ohľadu na to, v rámci akého štátno-právneho útvaru Slovensko v tej-ktorej kapitole svojich kinematografických dejín jestvovalo. Vzhľadom na historické fakty a metodológiu disciplíny je tento prístup celkom pochopiteľný, vytvoril tak totiž priestor pre vznik až monumentálnych a veľmi analytických dejín kinematografie, ktorých naplnenou ambíciou je čo najväčšia úplnosť. Sami autori tento problém reflektujú hneď Na úvod, v texte, ktorý majestátnu knižku otvára a vymedzuje práve metodológiou, ktorá im pomôže zmapovať dejiny slovenskej kinematografie čo najkomplexnejšie, objektívne, bez ohľadu na dobové špecifiká a predovšetkým politicko-ideologické rámce, ktoré slovenských a na Slovensku pôsobiacich filmárov vymedzovali akosi zvonka, bez ohľadu na ich autonómnu autorskú poetiku a štýl.
Dejiny slovenskej kinematografie sú tak vlastne takým konceptom dejín, ktoré históriu revidujú, respektíve, v mene objektívnosti uvádzajú „veci na pravú mieru“, v súlade s akýmsi hodnotovým rámcom, pričom pri jej hľadaní si tiež môžeme pomôcť citátom z úvodu: „Aj pozadím dnešného vnímania hodnôt je pnutie medzi globálnym a európskym. Posilňovanie európskej duchovnej kontinuity je stratégiou ochrany voči nadnárodným industriálnym korporáciám, ktoré spájajú ekonomické sily a produkujú ekonomické, nie kultúrne a umelecké hodnoty“ (s. 12).
Keď vyšli Dejiny slovenskej kinematografie v roku 1997 po prvýkrát, išlo v nebanálnom význame aj o hľadanie ich zmyslu a táto idea platí aj v roku 2016, v značne rozšírených, doplnených, prepracovaných a vôbec väčších Dejinách slovenskej kinematografie, že vlastne vôbec nejde o druhé vydanie, ale o celkom nové dejiny, aj keď v tomto momente neúplné, keďže prvý zväzok končí rokom 1969. Príbeh teda v žiadnom prípade neskončil, pokračuje a už teraz je jasné, že ono pokračovanie bude minimálne rovnako zaujímavé, ako prvý diel.
Lebo Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 sú síce faktografickou knižkou, o ktorej akoby práve pre silu a význam faktov v nej obsiahnutých nebolo na mieste vynášať estetické súdy, práve ony sú však azda tie najdôležitejšie – ak teda potenciálneho čitateľa Dejiny slovenskej kinematografie zaujímajú, respektíve, ak ho zaujímajú dejiny ako také a – respektíve ešte raz – ak potenciálny čitateľ čosi nevie, ak sa chce dozvedieť, alebo aj vie, ale nie dosť a chce vedieť viac, zvlášť, ak sú prvé Dejiny slovenskej kinematografie roky rozobrané, a inej, rozsahom a obsahom čo i len čiastočne porovnateľnej publikácie jednoducho niet.
Autori v knižke rozčlenili prvých sedemdesiattri rokov slovenskej kinematografie, od roku 1896 do roku 1969, do šiestich tematických kapitol disproporčne vymedzených rokmi, prípadne dekádami vždy v súlade s vnútornou logikou výkladu, ktorá zachytáva nielen časový úsek, ale zároveň i jednotiace trendy a línie, pričom každú kapitolu ukončuje pointujúce zhrnutie.
Prvá kapitola (1896 – 1918) je vymedzená prvým filmovým predstavením na území dnešného Slovenska a končí zánikom monarchie a jej leitmotívom je prerod filmu z ohurujúcej atrakcie na širšie akceptovanú spoločensko-kultúrnu inštitúciu. Druhá kapitola (1919 – 1938) tematizuje kinematografiu v prostredí prvej československej republiky, tretia v rámci Slovenského štátu, ale až po rok 1948, pričom ide o dekádu, kedy sme sa konečne dočkali vlastného hraného filmu. Štvrtá kapitola (1949 – 1955) predstavuje domácu kinematografiu celkom v područí komunistickej ideológie hnanej budovateľstvom a prepisovaním dejín. Piata kapitola potom popisuje odmäk, ktorý v spoločnosti nastal v rokoch 1956 až 1962 a kinematografia bola, samozrejme, pri tom a posledná a šiesta, záverečná kapitola (1963 – 1969) predstavuje akési prvé umelecké zavŕšenie dejín slovenskej kinematografie v Československej novej vlne, ktorá skutočne bola slovenskou aspoň tak, ako českou.
Toto stručné a mimoriadne zjednodušujúce zhrnutie, samozrejme, nezachytáva ani sčasti konkrétne obsahy jednotlivých kapitol, skôr iba rámcuje, čo je v ktorej kapitole rozvinuté až do fascinujúcich detailov.
Prvým a najdôležitejším benefitom Dejín slovenskej kinematografie zostáva skutočnosť, že kniha predstavuje živé dejiny, ľudí, tvorcov, inštitúcie, kontexty, ktoré sú síce samy osebe zaujímavé, spolu však vytvárajú naozaj až dojem majestátnosti, respektíve, predstavujú slovenskú kinematografiu ako mimoriadne dôležitú, kultúrne definujúcu súčasť našich moderných dejín, pričom forma je tu rovnako dôležitá ako obsah. Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 sú totiž aj vyslovene krásnou knižkou v takom tom obyčajnom slova zmysle. Akože väzba, papier, fotografie, grafika... Veľká vec, formálne, obsahovo a vlastne i inštitucionálne.
Len treba dúfať, že na druhý diel nebudeme musieť čakať tak dlho, až bude znova treba napísať aj diel prvý.
Juraj Malíček
