Vyhľadávanie
Debut Dominiky Madro je príbehom, ktorý zostupuje do najhlbších zákutí ľudskej duše. Zostupuje tam neľahkou cestou slova, ale aj toho, čo je medzi slovami. Dominika Madro píše aj tichom. Pretože aj nevypovedané niečo znamená. Obzvlášť, keď sa v tom vypovedanom už začíname strácať. Vtedy hľadáme niečo, čo je jednoduché, jasné, čo nás povedie. Niekam. Niekedy ani nevieme kam. Ale strašne silno tam chceme ísť. Uniknúť. Zo sveta, zo slov, sami zo seba.
V príbehu z prostredia Myjavy uniká trojica postáv: Rodana Uhliarová, jej milý Jašek Anjal a jej opatrovníčka babica Višniačka. Vzájomne sa na svojej životnej ceste nachádzajú a potom zase strácajú. Unikajú nielen pred sebou, ale aj pred svojimi osudmi. Pred životom, aký by mal byť, aký by ostatní schválili. Lenže čo keď si myslíme, že iní nemajú právo náš život schvaľovať, ba dokonca naňho ani len siahať? Je náš. Závisť Rodaniných sestier, nepochopenie Višniačkinho spôsobu života zo strany dedinčanov, odvedenie Jaškovho brata do otroctva – to je len niekoľko najjasnejších príkladov zásahu iných do posvätnosti vzťahov hlavných postáv knihy. Veľkou témou Svätýň je nevera. Madro ju spracúva bez moralizovania, nečiní z nej neorganickú súčasť života postáv, na ktorú by bolo treba zvlášť upozorňovať, necháva svoje postavy žiť. A zodpovedať za svoje činy, trápiť sa vinou alebo si sám pred sebou odpustiť.
Veľká slová ako vina či odpustenie Madro nepoužíva, nepotrebuje ich. Vymýšľa si vlastné slová. Kombinuje záblesky nárečí, hovorového jazyka a vlastnej fantázie. Jazyk diela umožňuje vytvoriť „príbeh za slovami“.
Madro pracuje s jazykom až poetickým spôsobom, metaforicky aj metonymicky prenáša pomenovania („Mala dlhé slzy. Najdlhšie (...)“ s. 34, „Pohladím mu vlásky. Hnedé, silné, raz v nich potiahne vŕbu – väčšiu ako ten gaštan“ s. 147). Jej opisy lásky a vášne sú natoľko sugestívne, že čitateľovi utkvejú v pamäti dlho po dočítaní knihy: „Stal sa tu so mnou. Vtedy (...)“ s. 75, „Do rána sme s Jaškom v lese tancovali na ticho (...)“ (s. 63). Nie vždy je však autorka v jazyku diela sebaistá, nie vždy sa jej obrat podarí. Príkladom toho sú najmä redundantné opakovania slov, ktoré už strácajú pôvodnú funkciu zaklínadla, a zdôrazňovanie zrejmého: „Možno viem, ale skôr som. Možno som na smrteľnej posteli, možno som vždy bola na smrteľnej posteli“ (s. 76), či zmätočné prechádzanie z priamej reči do nepriamej, prípadne do vnútorného monológu. Všetky tieto postupy sú však akceptovateľné vzhľadom na to, že príbeh ich do seba prijal ako svoju inherentnú súčasť. Nerušia ho, plynie. Odovzdá nám to, čo nám odovzdať mal. Povedie nás tam, kam sme chceli uniknúť. Rodanu a Jaška tiež. Nad všetkými tými slovami sa rozprestrie ticho. Doňho sa už zmestia iba dotyky a pohľady.
Ilustrácie a obálku mala na starosti Lina Šuková a príbeh nádherne dotvárajú. Subtílnosť a geometrická pravidelnosť ornamentov korešponduje s jemnosťou, ale neúprosnosťou písania Dominiky Madro. Svätyne sú presne takým literárnym počinom: neúprosným, na súčasnej slovenskej literárnej scéne neprehliadnuteľným a či už pozitívne alebo negatívne, v každom prípade hodnoteným dielom. Prvé zaklínadlo sa autorke podarilo. Budeme čakať na ďalšie.
