Vyhľadávanie
Nóra Ružičková: Súčasnosti
Kordíky: Skalná ruža, 2021
Debut Nóry Ružičkovej Mikronauti (1998) bol literárnou udalosťou, ktorej básne sa neotrocky napájali na rôznorodé vzory (od Jána Ondruša po Petra Macsovszkého) a priniesli (svoj)rázny kus vlastného poetického hlasu, ktorý bol aj vývinovo produktívny. Nasledujúce desaťročie autorka svoj typický rukopis a životné trasy chirurgicky úzkostnej hrdinky rozvíjala s pomocou nevídaného talentu a (auto)redakčnej prísnosti do – vtedajšími zrkadlami ostrených a (žiadne ale) nadčasových – kníh, ktorých (i pulzujúco patologická) estetická podmanivosť a semiotická komplexnosť dodnes odzbrojujú a ponúkajú mnohoraké interpretačné kľúče.
Autorkine texty sa síce aj v tomto období inšpirovali konceptuálnymi postupmi, no od roku 2012 je jej tvorba dotovaná takmer výlučne nimi, čo vyústilo do zbierok, ktoré sú síce úspešné v napĺňaní autorského zámeru (ako feminista oceňujem hlavne dielo práce & intimita), no umeleckú presvedčivosť a sémantickú viacvrstvovosť predošlých kníh nedosahujú a ich účel sa spotrebúva jedným prečítaním.
Povedané by nebolo takým negatívom, keby sa netýkalo poetky, ktorej (autorská) subjektka mala toľko (a ako!) čo povedať, no už dlhšie je skôr ozvenou „prehovorov“ iných. Pri ich výbere a spracovaní sa síce prejavuje jej autorský vklad, no na jej formát poskytujú príliš anemický potenciál. Ani prívrženci tzv. novosti, resp. lineárneho vývinu, si pri ostatných výstupoch neprídu na svoje, pretože neprinášajú osvieženie ani pridanú (pootočenú) hodnotu a sú prevažne násobným repete, čo si v recenzii predošlej tandemovej knihy ← a b c → (značne oneskorene) všimol i zástanca (post)konceptuálnosti D. Želinský. Že pritom ani v rámci experimentálneho textovania posledná úspešná autorka nezhasla, dokazujú, trebárs, C. Bergvall, Ch. Bök či L. Gennart.
Recenzovaný súbor Súčasnosti sa nesie v naznačenom duchu, a hoci to J. Šrank na prebale považuje za jej (priam nezvyčajný) klad, dovolím si nesúhlasiť. Ide o zbierku apropriovaných výstupov v rozmedzí rokov 1918 až 2020, ktorej motivicko-tematická monotónnosť (vzhľadom na polopatistický názov logicky s dôrazom na tú-ktorú, aj doslovnú, súčasnosť) má síce zrkadliť nemennú túžbu tvorcov, umeleckých inštitúcií a kritiky, v širšom pláne angažovaných skupín a spoločensko-politických diskurzov po (tej správnej, hodnotnej) novosti, originalite (uznávajúcej kontinuitu takmer výlučne v niti pokrokovostí), čo má v storočnom rozpätí „tých pred nimi a po nich“ vytvoriť efekt márnej grotesky, no vedľajším účinkom je recepčná únava vyplývajúca z absencie (aj kompozičnej) invenčnosti (ktorú tristne podčiarkol školometský „krivý riadok“ pri roku 1968), predvídateľnosti, skromného počtu (v novom kontexte) žiariacich bodov a nápaditých spojení medzi jednotlivými „básňami“, ktoré spolu vytvárajú rutinný (mimo schematického konceptu knihy komplexnejšej realite nie úplne zodpovedajúci) presah, vyjadrený floskulou „história sa opakuje, kulisy sa menia“.
V. Mikulu možno pobavia plány ekonomických a sociálnych inžinierov minulých dôb a režimov, ktorých forma (nie vždy obsah) vyznieva komicky už v pôvodnom kontexte a ich začlenenie do zbierky poézie im nepridáva zásadnejšiu kvalitu. Ak za ňu nepovažujeme (s vyššie povedaným korešpondujúce) zviditeľnenie paralel s aktuálnymi tendenciami – najmä v kultúrnej prevádzke.
Tým sa dostávam k ďalšiemu dôvodu, prečo je kniha anachronická. Je totiž natoľko ponorená v nepriamom výsmechu minulosti (ktorá sa v mnohom zdiskreditovala sama), že cez (za ostatné dekády mnoho ráz stečené, a teda čoraz suchšie) slzy smiechu nevidí akútnejšej kritiky hodnú (kapitalistickú) súčasnosť. Ešte aj rodovo podnetné pasáže sprostredkúvajú notoricky známe témy ako esencializovanie a disciplinovanie ženskosti, mýtom krásy determinovaný útlak či historicky premenlivú a účelovo využívanú rolu ženy (od štúrovcov po súčasnosť), čo v treťom tisícročí, v ére mocensky čoraz sofistikovanejších intersekcionálnych medziľudských väzieb, ktoré dnešné feminizmy bohato analyzujú, vyznieva ako síce platná, no zameniteľná pohľadnica z minulosti.
Kniha prináša niekoľko pasáží, ktoré (do nej prenesené) zapôsobia, pobavia, občas dôjde i k zmysluplnému medzitextovému komunikovaniu, len by si počtom vystačili na časopisecký cyklus, ktorý by im pristal viac.
