Vyhľadávanie
Námestovo, Solitudo 2001
V poradí už štvrtá básnická zbierka Miroslava Brücka Orientačná mapa na zimu, nevybočuje z intencií špecifických poetických prvkov, ktoré naznačili predošlé knižky básní. Brück, napriek tomu, že badať jeho kvalitatívny rast, zostáva básnikom každodenného života a kontinuity. Prichádza s nenápadnou poéziou obmieňajúcou tradičné témy a motívy poézie vradenou do aktuálnych spoločenských a sociálnych súvislostí života. Tieto skutočnosti sa bytostne dotýkajú lyrického subjektu a menia jeho skúsenostný komplex. Interakcie subjektu s časovými a priestorovými koordinátami sú odrazom predmetného jestvovania.
Brückova poézia vypovedá o hľadaní pokoja, jeho podôb a stability. Takisto je o nachádzaní každodenného rytmu, úzkeho prieniku medzi nebezpečnými extrémami. Realita s diferenciáciami, nesystematickým plynutím situácií a udalosťami bez evidentných kauzálnych súvislostí je pre lyrický subjekt iba redundantnou príležitosťou na dobrodružstvo, teda spleťou slepých uličiek, rizikom zablúdenia.
Venovať im pozornosť značne vyčerpáva, zatracuje, sklamáva a následne sa stáva dôvodom martýria, ne-istoty, ne-úspechu, ktoré sprevádza triviálny ľudský strach: „Desia ma zaklínači hadov / cirkusové kone zaprášená manéž / ako zjednodušený pohľad / na tento nevypočítateľný svet / desí ma radosť detí / ktorá zmizne ako mávnutie/ keď sa všetko dozvedia.“ Komplikovanosť je špekulatívna, ak sa stáva vlastnosťou povrchu, pri ktorom sa vyčerpáva jej definícia.
Práve táto povrchnosť irituje básnikov kritické a citlivé vnímanie okolitého sveta. Realita, ktorú žijeme sa len tak hemží špecialistami, kompetentnými... a inými, ktorí výborne vedia „mapovať“ situáciu v umení, v hospodárstve, priemysle, vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti natoľko fundovane, že im podstata uniká, resp. nachádza sa až za ich intelektom s ručením obmedzeným.
Aj keď chápanie zimy v Brückovej zbierke je obrazné a symbolické a často si vystačí s konvenčným básnickým výrazivom, funguje i ako narážka na procesy „zamŕzania“ v citovej oblasti. Dôsledky je možné domyslieť hlbšie: „lebo psy utekajúce zo zamorenej krajiny / sú nám neomylne na stope/ mám strach.“ Jednostaj sa tu prediera do vedomia pocit perzekúcie, obáv z nemožnosti naplnenia a marginálnosti akcie, ktorou sa o to lyrický subjekt pokúša.
Zima je aj potencia, ktorú je nutné odvracať alebo jej predchádzať. Je opačným bodom v polarizácii, evokujúcim nechcené, čosi, čo je neidentifikovateľné s harmonickou predstavou budúcnosti. Na vykompenzovanie tohto negativizmu „sprírodneného“ zimou Brück rafinovane uplatnil motív ženskej telesnosti, resp. ženského lona (v zbierke sa neustále modifikuje). Nie je to však iba erotický princíp, na ktorom je motív postavený, sú využité i jeho sekundárne konotácie. Ide o naznačenú potrebu premeny, obnovy, vzniku a zrodenia, ale aj o pejoratívny moment zatracovania a odpisovania. V tomto zmysle je Brückova básnická výpoveď nezmieriteľná, energická, obsahujúca odvahu neustrnúť v danej pozícii. Ako celok zanecháva pozitívny dojem.
Jaroslav Vlnka
VLNKA, Jaroslav: So psami v pätách (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Knižná revue, roč. XI., 31. 10. 2001, č. 22, s. 5.
