Vyhľadávanie
Nový príbeh
Denisa Fulmeková: Som takmer preč
Bratislava, Petrus 2004
„Možno dnes / niekto povie / vetu,/ z ktorej sa zrodí / nový príbeh.“ Týmito slovami sa končí debutová zbierka básní Denisy Fulmekovej Som takmer preč. Môže byť paradoxom, ak tie isté slová poslúžia aj ako úvod k týmto niekoľkým poznámkam. Paradox je napokon jazyku poézie vlastný a do veľkej miery sa ním vyznačuje aj spôsob uvažovania autorky.
Na prvom mieste v ňom stojí pochybnosť. O svete, o sebe, o samotnom uvažovaní: „Nemyslím, klamem, / hovorím, neklamem?“ (s. 14). V pochybnosti sa rodí ona krehká ambivalencia, čitateľná takmer v každej básni. Fulmekovej svet je situovaný v konkrétnom čase a priestore, každý pohľad vpred alebo nazad vyznieva okrajovo a vzťahuje sa len k momentálnemu prežívaniu. Napriek jeho výraznej obraznosti sa v ňom zreteľne rozlišuje vnem od predstavy, skutočnosť od fantázie, realita od vlastnej citovej reakcie, akú vyvolá. Na jednej strane teda môžeme povedať, že autorka uvažuje reálne, o nikom si nevytvára ilúzie: „Akordy do noci / - všetci sú v nej hluchí“, (s. 16). Uvedomuje si relativitu existencie a všetkých mentálnych stavov, ktoré ju sprevádzajú: „keď sa dolu na chodníku / bude od bolesti / zvíjať vaše šťastie“, (s. 27). A ako žiačka Herakleita alebo Budhu si uvedomuje aj neohraničenosť, nestálosť a ustavičnú premenlivosť toku vlastnej mysle: „Som rám / a vo mne stále nové obrazy“, (s. 35). Na strane druhej sa v tejto poetike „objektívnosti“ vinie aj spodný prúd čohosi, čo má bližšie k svetu živelnej spontánnosti a intuície. Niekedy ním môže byť nostalgia za čímsi sebapresahujúcim: „dnes vo mne / opäť zomrelo / svetlo“, (s. 30), inokedy akási prapôvodná archetypálna mýtickosť, ktorá je najvýraznejšia v básni Pri jazere, kde je zdvojená dúha pochopená ako znamenie predurčenosti dvoch ľudských osudov. Oba tieto póly pôsobia v tejto poetike vyvážene, ich symetria, utváraná abstrahujúcou meditatívnosťou a zároveň až čímsi obnažujúco osobným, robí z čítania príjemný zážitok.
Pri čítaní v prvom pláne môžu básne pripomínať to, čomu sa kedysi hovorilo ľúbostná lyrika. No „ľúbostnosť“ sa skloňuje v rôznych pádoch a dnes má navyše podstatne širšie konotácie, ako boli tie niekdajšie, striktne heterosexuálne, preto interpretáciu z tohto pohľadu nepovažujem za dôležitú. Jednoducho zrodil sa nový príbeh v podobe novej autorky, čo je v súradniciach našej poézie potešiteľné: príbeh jazyka neuvraveného, subtílne introvertného a krehkého, príbeh jazyka s úspornou a presnou metaforou, ktorá prostredníctvom zdanlivo okrajového javu odhaľuje vnútorné rozpoloženie autorky aj tej podoby sveta, ktorý reflektuje.
Vidí sa mi žiaduce, ak moje stručné poznámky ukončí rovnako stručná dvojvetová báseň Pozdrav: „Na hladinu mora / sypala som piesok. / V jazyku vĺn / to značí: / myslím na teba.“ Pre tých, ktorí ešte vedia, čo značí jazyk vĺn a jazyk poézie, už iba dodám, že zbierka Denisy Fulmekovej Som takmer preč ich určite nesklame.
Robert Bielik
