Viktor Pelevin vie, ako čitateľa obalamutiť. Sprvoti začína príbehom o slávnom Levovi Tolstom, o ktorom už bolo popísaného naozaj mnoho. Vytvára dojem, že spisovateľ mal priveľmi nudný život, tak sa ho rozhodol okoreniť. Obsadzuje ho do role ruskej verzie Jamesa Bonda, pričom „T“ skáče z idúceho vlaku, vyhýba sa otráveným šípkam indiánskeho kmeňa, a tak uniká prenasledovaniu. Akčnosť a absurdita zasadená do prostredia klasickej literatúry sú však len zásterkou pre hlbšie filozofické úvahy o spojení literatúry s náboženskými otázkami.
Pelevin sa hrá s čitateľom a preniká medzi úrovne textu jednoduchšie ako nôž maslom. Postavy sú presvedčené o tom, že sú autormi príbehu a naopak autori zasahujú do príbehu podľa potrieb komerčného trhu. Postavy si uvedomujú vlastnú neschopnosť v riadení svojho sveta, sú v rukách vyššej moci, a teda spisovateľa. Oceniť treba postavu Ariela zo Shakespearovej Búrky, ktorý vstupuje do príbehu najprv ako domnelý boh riadiaci osud grófa T, neskôr však prichádzame na to, že aj on je len postavou. Nezodpovedanou otázkou však zostáva, kto má v rukách väčšiu moc: spisovateľ, postava či čitateľ?
T je mixom reality a fantázie, budúcnosti a minulosti, archaizmov a moderných konceptov a mixom štýlov, kde sa prelína akčnosť, fantasy či psychológia. Pre čitateľa neznalého Pelevinovho štýlu však môžu byť počiatočné kapitoly zavádzajúce. Až neskôr sa postupne odkrýva genialita príbehu v rámci príbehu v rámci príbehu.
Hlavná postava, skrývajúca sa pod pseudonymom gróf T, pretože to „znie tajomne, dráždivo, romanticky“ (s. 105), je hrdinom na objednávku. Dozvedá sa, že jeho príbeh píše až päť autorov a tým pádom nemá svoj osud vo vlastných rukách. Celú dobu sa snaží nájsť mýtické miesto, Optinskú pustovňu, akéhosi Godota v podobe svätého miesta. Popritom vedie filozofické debaty s bohom Arielom, alebo familiárne Arikom, ktorý sa dostal na spisovateľskú dráhu vďaka tomu, že „pochopil, aké neuveriteľné sily má k dispozícii človek, ktorý sa potýka s čistým listom papiera“ (s. 75). Pelevin tak pokladá priam biblickú otázku: Je človek stelesnením Boha rovnako ako postava stelesnením autora?
Po prečítaní T sa budete zamýšľať nad drobnými písmenkami na papieri v mäkkej väzbe a nad tým, akú veľkú moc v sebe ukrývajú. A o to väčšia je ich sila, keď sa postavy vzpriečia autorovi a bránia sa svojmu doslova predpísanému osudu. Paralela medzi bohom a spisovateľom naznačená práve spisovateľom by mohla pôsobiť narcistickým dojmom, ale Pelevin určite netrpí Božským komplexom. Jednoducho na praktických príkladoch dokazuje, ako majstri pera ovládajú svet, či už fiktívny, alebo ten reálny.
Zaujímavým a zároveň mätúcim prvkom sú poznámky pod čiarou. Spočiatku sa zdajú byť súčasťou textu ako autorove poznámky, neskôr skôr pôsobia naopak ako poznámky prekladateľa. Časom však naberajú na subjektívnosti a priamo komentujú dianie a vyjadrujú svoje názory. Nie je jasné, kto vlastne poznámky píše, či Pelevin, prekladateľ alebo jeden z piatich imaginárnych autorov. V každom prípade sa časom stávajú súčasťou textu a dopĺňajú jedinečnosť tohto špecifického románu.
Sťahovanie duší sa tak, ako v každom inom diele od ktoréhokoľvek autora, deje práve pri tom čistom liste papiera. Autor nikdy nenapíše nového, objektívneho hrdinu, ale vždy doňho dá aspoň malinký kúsok seba. Tak mu teda daruje časť svojej duše, ktorá v jeho dielach prežíva naveky.
Lenka Sabová
