Prednedávnom sme si s kamarátkou hovorili, ako sme prvýkrát išli na ples, a ako sme obe chceli byť Nataše! Ona na svojom prvom plese od trémy tuším omdlela, a ja som sa na plese modranskej mládeže v hoteli Modra stiahla na recepciu a pozerala s recepčným Televarieté, lebo nebolo tanečníkov. Na našom modranskom gymnáziu to však jeden čas bola samá Nataša. Čítali sme Vojnu a mier, Annu Kareninu, zhovárali sa o tých knižkách cez prestávky, všetky sme ľúbili Andreja Bolkonského, a úplne všetky sme chceli byť Nataše.
Často sa v knižnici stretávam s mladými ľuďmi na besedách so spisovateľmi, hovoríme aj o ich obľúbených knižkách. Vždy ma prekvapí, že ani jeden či jedna nespomenú Tolstého monumentálne diela Vojnu a mier alebo Annu Kareninovú – ba dokonca nepoznajú ani ich filmové spracovania, ktoré svojho času patrili k takmer povinnej výbave ostrieľaného debatéra na chodbách vysokých škôl, v kaviarňach, vo vlakových kupé, podobne ako knižka. Americký alebo ruský? Starý alebo novší? Starý, a jasné, že ruský! Po prvýkrát som ho videla v našom modranskom kine Mier na gymnáziu. Nástup povinne celá škola, študenti, všetky profesorky, matematikárky, biologičky aj telocvikári. Po rusky, s titulkami. Premietalo sa celé dopoludnie, s prestávkou na rožok. Tú prestávku si pamätám – jedli sme potichu, hovoriť sa tuším nechcelo nikomu. Keď film skončil, bežala som cez park domov, bok mi šlo vyvaliť, ako som to všetko, čo sa stalo, chcela porozprávať mame a sestre.
Nataša, Andrej, Pierre...
„To všetko, čo sa stalo“ mi možno navždy zmenilo život. Tolstého Vojnu a mier som mala v tom čase už prečítanú. Ja som nechcela byť Natašou, ja som ňou bola! Tou ruskou, filmovou, samozrejme, ešte viac. V jednej z mojich najmilších scén Nataša beží a kričí: „Pozrite sa, tatuško ide tancovať Danilu Kupora, tatuško ide tancovať...“ – to som bola ja! Aj mňa všetci doma ľúbili, aj ja som mala takého tatuška, náš svet, svetíček v Modre.
A pritom, v časoch, keď som chodila do školy, bolo čítanie Tolstého povinné, a tým pádom odmietané, na hodinách ruskej aj slovenskej literatúry. Neprotirečiť zlu násilím,vzdelávať roľníkov, práca, ktorej sa oddával samotný Lev Nikolajevič, hoci bol šľachtic, to všetko imponovalo učiteľkám aj socialistickému realizmu. Nám študentom imponovali Nataša, Andrej, Pierre. Tá knižka je plná prenádherných živých scén, a dôležitých, až filozofických, ale živých rozhovorov, na ktoré sa nedá zabudnúť. Či už sa odohrávajú v salónoch, v chodbe na truhlici, kam dievčatá z Rostovovskej rodiny chodia smútiť, alebo na bojisku. Tolstoj bol veľký rozprávač!
Staručký svokrov strýčko, naháčsky farár, sa dokonca na omšiach pýtali, a hneď si aj odpovedali: „Kto bol najväčší hudobný skladateľ? Ludwig van Beethoven! A najväčší spisovateľ? Lev Nikolajevič Tolstoj!“ To živé rozprávačstvo k jeho vážnej a veľkej knihe priťahovalo a priťahuje aj dnes filmových tvorcov či ľudí, ktorí po knižke siahnu bez akejkoľvek literárnej školy či navigácie. Odvážny Kutuzov, obyčajní vojaci na bojiskách, prísny otec kniežaťa Andreja, jeho vážna a smutná sestra, Pierre Bezuchov, hlavné aj vedľajšie postavy príbehu, každá každulinká postava v knižke ožíva, dýcha, pozorný čitateľ jej môže nahmatať tep, a zatvorením knižky neodchádza, naopak, zostáva s nami všetkými, s každým po svojom, trochu inak, a s niektorými po celý život...
Tolstoj pre všetkých
Ku knižke som sa vrátila viackrát. Hneď za čerstva na vysokej škole, a neskôr, keď som s mužom na rok odcestovala do Ameriky – vtedy som čítanie prekladala Makovického zápiskami z Jasnej Poľany. (Bože, veď my Slováci sme mali Makovického, aj na tom by dnes mohli v školách stavať vzťah mladých k Tolstému! Jeho aj Škarvanove pacifistické názory by mohli byť deckám na gymnáziách blízke!) A ak som ako dievča vynechávala strany z bojísk a vojenské operácie, pri poslednom čítaní ma dojímali práve tie. A ak ma po prvýkrát nahnevalo, že sa Nataša zmenila na „obyčajnú ženskú“, obťažkanú deťmi, pri poslednom čítaní som opäť stretla seba!
Tolstoj bol suverén, všetky udalosti, aj tie konkrétne, vojenské, vidí inak, originálne, tolstojovsky nezvyčajne, historické udalosti opisuje, akoby si ich vymyslel, vytŕha ich z historického kontextu. Jeho opisy udalostí sú obrazmi. Tolstoj bol veličenstvo. Jeho myšlienka, že Božie kráľovstvo sa ukrýva v každom z nás, ovplyvnila mnohých filozofov a intelektuálov. Pre svoje originálne názory bol ruskou pravoslávnou cirkvou zatracovaný, a neskôr rehabilitovaný. Šľachtici, ku ktorým patril, ho považovali prinajlepšom za čudáka. Učil roľníkov, zakladal školy, bol vegetarián, askéta, vo svojich časoch bol v Rusku „celebritou“. To všetko by mohlo pritiahnuť a „posadiť“ mládež k jeho knižkám. Z vlastnej skúsenosti vieme, že čítanie niektorých kníh vie zmeniť pohľad na svet, život, ba dokonca zmeniť svet. Aj preto je dobre, že Ikar opäť kladie na pulty kníhkupectiev klasiku. Hoci som si spočiatku pomyslela, či nejde o márne úsilie, keď knižka len nedávno vyšla v Slovarte. V súvislosti s Tolstým nejde totiž nikdy o márne úsilie. Toho treba, najmä mladým, ponúkať pravidelne!
Veronika Šikulová
