Recenzia
Natália Dukátová
05.05.2017

Šťastná kniha

Šťastenko a Zlomor
Priznám sa, že povesti v detstve nepatrili medzi môj obľúbený žáner, netreba však hľadať chybu v autoroch. Našla som si k nim cestu až v dospelosti, vďaka niečomu, čím si ma mali získať v detstve. Ilustráciami, podporujúcimi text. Napríklad takými, aké sú v knihe Šťastenko a Zlomor od spisovateľskej stálice literatúry pre deti Petra Glocka. Možno keby na začiatku kníh s povesťami môjho detstva bol kedysi komiks, taký ako od Martina Kellenbergera v Glockovej knihe, čítali by sa mi ľahšie. Pozor, nie je to však klasická povesťová kniha, toto označenie je v podstate iba akousi spojkou s rozprávkou, komiksom, ale aj porekadlami, hádankami a rôznymi múdrosťami.

Šťastenko, hlavný hrdina, nie je autorovou novou postavou, vlastne ňou kedysi začínal, a vracal sa k nej vo viacerých knihách. Šťastenko je meno pre šťastného človeka, ktorý rozveselil aj namosúreného pocestného. Šťastenko je pútnik, má zlaté vlasy, vlajú za ním „ako zrelá pšenica vo vetre“. Spolu so sokolíkom Očkom putujú rozprávkovou krajinou. Hrdina načúva ľuďom, od ktorých sa má čo dozvedieť, napríklad pastierovi oviec alebo uhliarovi. V ich rozprávaní spisovateľ elegantne spája tradície, staré múdrosti, ľudovú slovesnosť, akoby chcel povedať to, čo hovorí aj bača v jeho príbehu: „Keď už musíme bdieť, tak pri peknom slove...“ Čo je prekvapivé a sympatické, negatívny hrdina, Zlomorov sluha a pomocník Ozemnuch, je dokonca postava vtipná. Glocko jej dal tretí rozmer aj tým, že niekedy nehovorí celkom spisovnou slovenčinou: „Z čerta perie! De sa to tu šecko berie?!“, alebo si vymýšľa vlastné slová: „A toto je len taká kočvardina, kyslá ločprdina!“

Hlavným zámerom Šťastenka však nie je boj so Zlomorom, je to najmä hľadanie, a to rovno „najväčšieho pokladu na svete“. Čo to je, a či ho spolu s ostatnými našiel, si už treba prečítať v závere rozprávania.

Štastenko a Zlomor je šťastnou knihou. Nielen obsahom a ilustráciami, ale aj tým, čo je možno na prvý pohľad skryté. Približovaním tradícií a slovenských reálií detskému čitateľovi, aj keď len v obmedzenej forme. Slová vychádzajúce z minulosti, alebo minulosť ako taká, sú dnes v móde. Bodaj by sa aj takýmito knihami v deťoch upevňovala láska k veciam a slovám dávnym, aby neostali iba módnou záležitosťou, ale trvalou hodnotou.

Natália Dukátová