Vyhľadávanie
Senica, Arkus 2010.
Preklad Tomáš Mečíř
Málokedy sa podarí tak skĺbiť poznatkový a informačný rozmer knihy s ľudsky hlboko precíteným príbehom, ako sa to podarilo americkej autorke Lise Genovej v jej prvotine Strácam svoje ja. Autorka o sebe hovorí, že je vyštudovanou neurovedkyňou, vyškolenou herečkou a amatérskou, nevyškolenou spisovateľkou. Kniha sa, napriek poslednej časti autorského vyznania, ocitla hneď po vyjdení na listine bestsellerov v New York Times a udržala sa tam vyše tridsať týždňov. Preložili ju do vyše dvadsiatich jazykov a počet ohlasov, ktorý sa uvádza na internete, je neuveriteľných štyri tisíc (pikantné na tom je, že knihu si najprv – ako neznáma v literárnom svete – vydala autorka sama), medzitým jej už vyšla ďalšia kniha Left Neglected, ktorá sa takisto stala v USA bestsellerom.Hlavnou hrdinkou románu je univerzitná profesorka na Harvarde Alice Howlandová. Kognitívnu psychologičku v päťdesiatke, uprostred úspešnej vedeckej kariéry, zaskočia problémy s pamäťou. Stupňujú sa do takej miery, že Alice navštívi lekára a po viacerých vyšetreniach sa ukáže, že nejde o prepracovanosť a únavu, ale o signály ranej Alzheimerovej choroby. Hrdinka i jej rodina sa musia so situáciou, ktorá zásadným spôsobom zasahuje do životov všetkých, vyrovnávať. Genová rozohrala dramatickú hru o zmysle hrdinkinej existencie poznačenej Alzheimerom, ako aj hru vzťahov vnútri rodiny i mimo nej. Rozkrýva vnútorné zápasy a postoje Alicinho manžela Johna, rovnako úspešného, ambiciózneho vedca, a aj postoje ich troch detí: Anny, Toma a Lýdie. Ako prijímajú to, že ich matka sa stáva dementnou a že v budúcnosti sú rovnako ohrození? Ovplyvní to ich vzťah k mame, oslabí lásku k nej? Najsilnejším však predsa ostáva obraz Alicinho zápasu o seba, prijímanie novej životnej situácie plnej nepoznaných problémov, vyrovnávanie sa so stratou vlastnej minulosti uchovanej v spomienkach, s rozpadom pamäti. Autorka tu účinne využila vlastnú odbornú kvalifikáciu z neurovedy, no najmä vysoký stupeň empatie, vďaka čomu Alicin príbeh vyznieva vierohodne a nesmierne pôsobivo.Sledovanie sugestívne, strhujúco napísaného príbehu o postupnom rozklade osobnosti mierne narúša najmä v prvých častiach románu zopár prekladateľských nedôsledností, napríklad nadužívanie zámena svoj, keď je zjavné, že hrdinka píše „svojím“ perom, poznámky si robí do „svojho“ kalendára... Myslím si, že došlo aj k istému významovému posunu v pretlmočení názvu. Still Alice (Ešte Alice) má oveľa optimistickejší podtón ako mierne patetický názov Strácam svoje ja, v ktorom sa zdôrazňuje rozpad protagonistkinej osobnostnej integrity. Nazdávam sa, že autorka chcela vyzdvihnúť skôr nerezignujúci, i keď akceptujúci postoj hrdinky k vlastnému postihnutiu, o čom svedčí jej pôsobivá prednáška na konferencii o Alzheimerovej chorobe. V jej závere Alice hovorí: „Môj včerajšok sa stráca a môj zajtrajšok je neistý, takže pre čo žijem? Žijem pre každý aktuálny deň. Žijem v prítomnosti... Na dnešok zabudnem, ale to neznamená, že na dnešku nezáleží.“ Tým Genová vyslovuje odkaz postihnutým deštruktívnou chorobou, že napriek rozpadávajúcej sa identite „ešte vždy sú tu“. A zároveň povzbudzuje všetkých, ktorí s takto postihnutými ľuďmi žijú, starajú sa o nich a preciťujú ich situáciu.Napriek týmto pripomienkam by som rada vyzdvihla vydanie tejto knihy, nejde totiž o „obyčajný“ bestseller, o pozoruhodný a svetovo úspešný, literárne veľmi zručne (podľa niektorých kritík až majstrovsky) spracovaný príbeh. Je aj podaním pomocnej ruky všetkým, ktorí sa, či už v role pacientov alebo opatrovateľov, stretávajú s Alzheimerovou chorobou. Súčasťou tejto pomoci je aj odkaz na webovú stránku, kde možno získať o chorobe a jej výskume ďalšie informácie. Je to kniha, ktorá obohacuje – celkom iste nielen o poznatky týkajúce sa spomínanej choroby.
