Vyhľadávanie
Zostavil Marian Plavec, Bratislava, Eurolitera 2010
Nielen skladateľ a spracovateľ ľudovej hudby Svetozár Stračina je pre čitateľa zaujímavý, ale aj autor tejto objemnej knihy. Marian Plavec (1949), rodák z Banskej Bystrice, dlhoročný novinár, publicista, vzdelaním inžinier ekonómie, ktorý celý svoj „záujmový život“ venoval ľudovej hudbe. Pred pár rokmi tento multiinštrumentalista a výrobca fujár i píšťal vydal rovnako objemnú a vzácnu knihu Majstri (Bratislava, Eurolitera 2003). V nej zdokumentoval postupy výroby a zdobenia ľudových nástrojov dnes už aj nežijúcimi slovenskými majstrami. Marian Plavec je vynikajúci interpret – fujarista a hráč na ďalšie ľudové nástroje. Je nositeľom ceny Instrumentum excellens – majstrovský nástroj. Udeľujú ju v Detve a Maroš Plavec ju dostal trikrát – roku 1984, 2009 a 2010 za vlastné fujary, pastierske píšťaly, handrárske kostené píšťalky, fujary-trombity a gajdy. Ako interpret spolupracoval na viacerých CD nosičoch s ľudovou hudbou a dokonca prezentoval fujaru-dvojačku i drumbľu v Paríži (2006) ako naše „rodové dedičstvo“. Tento vzácny nositeľ slovenských inštrumentálnych tradícií je teda zostavovateľom i autorom knihy o ďalšom Banskobystričanovi, vynikajúcom slovenskom skladateľovi Svetozárovi Stračinovi (1940 – 1996).
Spomienky na Sveťa – ako ho mnohí generační druhovia a priatelia poznali – zbieral Marian Plavec dlhé roky: z úcty a vlastného priateľstva i podnetu ľudí, ktorí so Stračinom spolupracovali a boli ochotní prispieť osobitými kapitolami do knihy. „Archeológ všetkého ľudového“ – tak nazval svoj príspevok o Stračinovi jeho profesor z Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK, skladateľ Ladislav Burlas. Prišiel na FFUK po skončení Konzervatória v Bratislave o niečo starší, ale oveľa hudobne a duchovne vyspelejší ako jeho spolužiaci. Už vtedy bol kompozične činný v oblasti tzv. malých umeleckých foriem (pantomíma, pásma poézie). Paradoxom je, že hoci najtalentovanejší v ročníku, z vlastného rozhodnutia nedokončil štúdium v poslednom piatom ročníku. Dnes, s odstupom času bilancujem obrovskú žatvu výnimočného, prácou priam zavaleného umelca, pre ktorého boli bohémske vybočenia iba nutným odreagovaním z priam sizyfovskej práce. Zbieral a upravoval piesne, tvoril z nich krehké hudobné zázraky, pričom nikdy sa nedotkol podstaty a individuality folklórneho dedičstva. Po Stračinovi je dnes pomenovaná i pôvodná súťaž rozhlasových nahrávok hudobného folklóru Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, na ktorej tento umelec získal niekoľkonásobne prvé ceny a uznania. Celkovo vytvoril vyše 400 opusov z oblasti spracovania folklóru, filmovej, televíznej a scénickej hudby, hudby k pantomíme, mnohé tanečné hudby a programy pre Lúčnicu, SĽUK a ďalšie folklórne súbory. Azda jeho najznámejším dielom je muzikál Pacho sa vracia (1994, premiéra na scéne Divadla Andreja Bagara v Nitre). Odkaz S. Stračinu je v skladbách, ktoré písal pre choreografov Š. Nosáľa, J. Kubánku, M. Mázorovú, J. Moravčíka a i., pre vynikajúcich filmových režisérov: A. Lettricha, J. Medveďa, Š Uhra, V. Bahnu, M. Hollého, K. Spišáka, J. Lihosita, M. Ťapáka, J. Zachara... pre speváčky Hanu Hulejovú, Darinu Laščiakovú, Helenu Zahradníkovú, Eleonóru Vančíkovú Kapasnú, Angeliku Vargicovú, spevákov Jána Ambróza, Milana Križa a ďalších. Svetozár Stračina bol i zberateľom ľudových sôch a iných rezbárskych výtvorov. Jeho byt nad bratislavskou kaviarňou Štefánka bol dlhé roky zachovaný ako múzeum – toľko kníh, nahrávok folklóru, sôch a pamiatok z celého sveta mohol zozbierať iba fanatický milovník všetkého krásneho. Písal i básne a malé prózy... Desiatky spomienok spolupracovníkov a priateľov, generačných vrstovníkov, ľudových tvorcov i kolegov-skladateľov, všetkých tých, čo aspoň trochu poznali raz ironickú, inokedy poetickú alebo filozofickú stránku povahy Svetozára Stračinu, je obsahom vyše 500-stranovej knihy Mariana Plavca.
