Stáva sa, že človek
pod vplyvom neja-
kej udalosti alebo
iných ľudí zmení
poh ľad n a s vet ,
možno len na neja-
kú jeho čiastočku,
a novosť pohľadu
vnesie do jeho ži-
vota celkovú zme-
nu. Tou čiastočkou
môže byť napríklad
strom, presnejšie povedané les, ako to bolo v prípade
Petra Wohllebena, uznávaného nemeckého lesní-
ka, experta v danej oblasti, ktorý o skúsenostiach
s lesom a o svojom obrodenom vzťahu k nemu píše
v podmaňujúcej knihe Tajný život stromov.
Spočiatku úradník krajinskej lesnej správy, dnes
už známy ochranár prírody a autor bestsellerov vo-
vádzajúcich čitateľov do ríše „zelených tajomstiev“
si postupne začal uvedomovať, že „les nie je v prvom
rade továreň na drevo a skladisko surovín..., ako to
vníma súčasné lesné hospodárstvo“, že jednostranný
ekonomizujúci pohľad naň je nesprávny, nespravod-
livý, škodlivý, a že les môže plniť (za predpokladu,
že ide o zdravo sa vyvíjajúci les) iné, prinajmenšom
také dôležité funkcie, ako ochrannú a oddychovú.
Wohlleben zdôrazňuje, že práve tieto by mali byť po-
stavené nad ťažbu dreva, najmä ak sa posudzovanie
nerealizuje z krátkodobého a ani z úzko materia-
listického hľadiska, ale ak sa zohľadní jedinečnosť
priestoru, jeho prínos pre životné prostredie a re-
laxačné príležitosti pre človeka, aké môže vytvárať
les. A aby som dodala ešte jednu funkciu, o ktorej
autor síce nehovorí explicitne, ale o ktorej tušíme,
ak čítame medzi riadkami – ide o funkciu výchovnú,
les totiž, ak spoznáme aspoň časť jeho tajomstiev
(a Wohllebenova kniha ich odkrýva), nám môže dávať
lekcie zo solidarity s inými, zo sociálneho správania
(pomoc slabším a chorým jedincom), z trpezlivosti
a z rozvážnosti (rásť pomalšie, vyrovnaným a ne-
náhlivým tempom), z úcty k všetkému živému, či
ide o veľkého tvora alebo o mikroskopický, bežným
okom takmer neviditeľný organizmus, všetky totiž
navzájom súvisia, vytvárajú celok. A takisto lekcie
o potrebe rozmanitosti životných foriem, o potrebe
ochraňovať diverzitu jestvujúcu v prírodnom svete.
Ani nehovoriac o estetických zážitkoch, aké nám po-
núka les alebo aj jednotlivý strom, v každom ročnom
období, v každom dennom čase trochu iné, no vždy
silne pôsobivé, takmer by som povedala, katarzné...
Wohlleben opisuje v knihe vlastné dlhoročné
pozorovanie diania v lese a hoci sa pri zovšeobecňo-
vaní svojich skúseností často opiera aj o výsledky
vedeckých výskumov, nevyhýbajúc sa ani odborným
termínom a výkladom, jeho kniha sa číta ako pútavý
román (podotýkam, v kvalitnom preklade), jednak
preto, že autor v nej opisuje vzrušujúce tajomstvá
o „neviditeľnom“ živote stromov nad zemou i pod
zemou, jednak pre hľadanie mnohých analógií alebo
aspoň ich náznakov medzi ľudskou ríšou a spolo-
čenstvom stromov. Dozvedáme sa, že stromy majú
„pamäť“, „emócie“, „sociálne cítenie“, že ich koruny
uzatvárajú „priateľstvá“, ale že vedia byť niekedy aj
veľmi solitérske a egoistické, nespolupracujúce so
svojimi druhmi, na čo zväčša doplácajú. Nesmierne
zaujímavé sú aj poznatky o tom, že stromy komuni-
kujú medzi sebou prostredníctvom koreňov a húb,
ktoré na nich rastú, že podhubie vytvárané týmito
hubami môže vytvárať obrovské podzemné siete
spájajúce nie iba jednotlivé stromy, ale celé lesy.
Práve vďaka takémuto spojeniu stromy v prípade
ohrozenia môžu používať rôzne typy signálov, akými
sa vzájomne informujú o približujúcom sa nebez-
pečenstve (ataky hmyzu, úbytok vody...). V rámci
hľadania analógií so živočíchmi, ba aj so samotným
človekom sa autor pri opise života stromov nevyhýba
ani takým pojmom ako láska, rodičovsko-detské
vzťahy, únava stromov a syndróm vyhorenia, ich
zmysel pre čas, ale aj výrazy ako učenie sa, škola,
výchova k dobrému hospodáreniu... Týchto analó-
gií nachádza Wohlleben toľko, až sa odvažuje vy-
sloviť hypotézu o tom, že medzi ríšou živočíšnou
a rastlinnou je oveľa viac príbuzností, než si dnes
myslíme – a mne v tejto súvislosti napadajú slová
istého básnika o stromoch ako našich bratoch...
Wohllebenova kniha naznačuje čosi podobné,
a hoci nepoužíva priamo básnickú reč, nepochybne
vnáša do pohľadu na stromy momenty poézie. Po
jej prečítaní budeme vidieť pri prechádzke do lesa
trochu viac (a trochu inak), ako sme videli predtým...
