Vyhľadávanie
Pár neubližujúcich slov
Milan Zelinka: Ten nevyspytateľný svet, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2009
Minuloročný laureát ceny Anasoft litera Milan Zelinka predstupuje pred čitateľskú verejnosť s novu knižkou Ten nevyspytateľný svet. Zákonite si možno klásť otázku, či novým dielom dosiahol Tetou Anulou nastavenú latku, alebo ju prekonal. Každá súťaž má iné hodnotiace kritériá závislé aj od subjektívnych náhľadov, preto ťažko povedať, či Zelinka v rebríčkoch súťaží uspeje podobne. Určite však priaznivci tohto regionálne zameraného autora sklamaní nebudú. Knihu rozčlenil na domov a cudzinu: po osemnástich krátkych Príbehoch z domova nasleduje trinásť Príbehov z cudziny. Aj týmto zdanlivo logickým členením autor prezrádza svoje hlboko zakorenené vnímanie lokalizácie tu a tam.
Domáce príbehy, drobné prosté príhody, majú nezriedka formu krátkej poviedkovej etudy, rozšírenej anekdoty či ľudového ponaučenia, podobne ako v rozprávkach. Zelinkovi protagonisti nie sú ľudia komplikovaní, no neraz môže ich konanie pôsobiť v pointe prekvapujúco. Rozprávania Kompas, Malicherný príbeh, Aničkine ryby, Udava, Udava, vábivá vodička, Nádherné rybárčenie, Dobrý rybár, Ja som, ty si, Ponuka a Posledné želanie sú príjemnými spomienkami a snami, túžbami na všakovaký spôsob. Svoju kvapku nezvyčajnosti, čudáckosti alebo magickosťou nasiaknutej iracionality majú v sebe imanentne ukryté príbežteky Poplach, Príbeh so známkami, Príbeh z rýchlika, Bez svedkov, Plody lenivosti, Matildin muž a Smrť ľavého halfa. Trpké konštatovania o stave súčasnosti vyslovuje autor v prózach Otec a Pokušenie. Jemná melanchólia, ktorá sa tu a tam v textoch objavuje, je skôr prejavom prírodnej skúsenosti ako ohliadaním sa za krajšou minulosťou, lebo v prítomnosti najkrajšie by malo byť to, čo žijeme, nie na čo spomíname.
Podobné ladenie majú aj Zelinkove prozaické výletíky do sveta. Východiskom sa mu stáva zväčša reálny či ešte skôr kvázireálny fakt, ktorý spúšťa diaľkami voňajúce príbehy. Tie sú však čímsi metaforicky veľmi blízke našej autopsii. Väčšinu z nich charakterizujú názvy dvoch na tomto mieste zástupných próz: Prebudenie a Okamih pravdy. Svet má svoje zvláštnosti, ktoré doma nenájdeme, ale všade sa rovnako rodia ľudia s túžbami a všade platí, že aj boháči zomierajú rovnako chatrne ako chudáci...
Svet, do ktorého patrí predovšetkým ten najbližší, má mnohé vône, mnohé zvuky a mnohé farby. Kto má otvorené oči, toho bude donekonečna prekvapovať a udivovať nevyspytateľnosťou, no znalcom života odokryje svoje tajomstvá a zákonitosti. Milan Zelinka teda ani v najnovšej knihe nezmenil svoju optiku alebo krajšie povedané, stále sa díva na svet svojimi očami, ktoré znalecky vidia do ľudskej psychiky a prírodné spájajú so životným.
Ľuboš Svetoň
