Prezentácia jedenástej knihy Táne Keleovej–Vasilkovej  (10. mája 2004) bola o to slávnostnejšia, že išlo o jej desiatu knihu vydanú v Ikare a v apríli dosiahol počet jej doteraz predaných kníh štvrť milióna. Naša najpopulárnejšia autorka si za ,,krstného otca“ vybrala prvý raz muža, je ním Kamil Peteraj, ktorý Tichú bolesť posypal voňavou a liečivou levanduľou. Vtipne poznamenal, že elektrárne by mali autorke platiť tantiémy, lebo ženy čítajú Tánine knižky najmä v noci. Prezentácia sa končila podpísaním na stenu v kníhkupectve Svet knihy a autogramiádou.
 

 

 

Zovretá vo vlastnom mlčaní

Táňa Keleová-Vasilková: Tichá bolesť

Bratislava, Ikar 2004

Hľadať odpoveď na otázku, čím si získava autorka také množstvo čitateľov, najmä čitateliek, by bola možno zaujímavou témou pre sociológov. Pravdepodobne je to príbeh a jeho dynamickosť, možnosť sebaidentifikácie s hrdinkou, ktorá natiera chlebíky maslom, varí, perie, žehlí, bolia ju zuby, je ustatá a nielen stále usmiata. Možno preto, že vždy sa nájde niekto, kto pomôže a krízy sa skončia hepyendom. Tak je to aj v Tichej bolesti.

Nenáročná Milena si žije svoj jednoduchý šťastný život na materskej dovolenke. Napĺňa ju výchova detí, skromné zveľaďovanie bytu a vyrovnaný vzťah s manželom. Zlom nastane v okamihu, keď Michal prichádza o prácu, je celé dni doma a Milena má pocit, že prácu si hľadá málo aktívne. Nedostatok peňazí a stupňujúce sa napätie vo vzťahu rieši večerným upratovaním v zdravotnom stredisku. Tu sa stane obeťou znásilnenia.

Traumu rieši uzavretím sa do seba, nikomu nič nepovie a svoju bolesť a poníženie transformuje do nelogickej zlosti na manžela. Kríza vrcholí vyhodením manžela z bytu.

Téma Keleovej–Vasilkovej vystačila na to, aby nevrstvila na hlavnú dejovú líniu množstvo ďalších príbehov, ako to je typické pre jej predošlé romány. Ako protiklad k starostlivej rodinne založenej Milene vytvorila nádhernú, bohatú a požívačnú Patríciu. Postava Mileny je zo všetkých jej doterajších postáv najprepracovanejšia, aj ostatné postavy strácajú z prehnanej ,,rozprávkosti“ – pani Milová pomáhala mnohým, ale jej dcéra voči nej pociťuje istú zatrpknutosť; Noro sa stará o cudzie deti a na svojho syna nemá dosah; švagrinej stačí jednostranná interpretácia udalostí. Vydarené sú postavy egoistickej matky a na seba upriamenej kamarátky.

Zručne vyrozprávaný príbeh s viacerými prekvapivými zauzleniami a rozuzleniami určite naplní očakávania stálych čitateliek.