Vyhľadávanie
Preklad Otto Havrila
Vydavateľstvo Slovart 2014
„Pamuk je moderným Turkom, ale píše štýlom, v ktorom je jeho „východné“ srdce zárukou krásy a povznášajúcej ornamentálnosti.“
Orhan Pamuk, nositeľ Nobelovej ceny za rok 2006, v knihe Tichý dom ukazuje príťažlivé spojenie orientálne zafarbeného rozprávačského nadania spolu so zmyslom pre pestrosť a ideovú neuchopiteľnosť súčasného sveta. Ide o román, ktorý vyšiel v roku 1983, rok po jeho debute Dževdet Bej a synovia. Vydavateľstvo Slovart týmto titulom – rozprávačskou delikatesou – dopĺňa pamukovskú kolekciu. Stáva sa farebnejšou a atraktívnejšou.
Starý tichý dom v Džennethisare, v ktorom Fatma čaká na pravidelnú návštevu vnúčat, sa po ich príchode mení na mikrosvet odrážajúci konflikty, trendy a očakávania moderného Turecka. Samotná Fatma má na sklonku života na čo spomínať. Prišla sem ako mladé dievča s manželom. Odsťahovali sa z veľkomesta, aby jej muž Selahattin – idealistický lekár – slúžil na vidieku chudobným. Neskôr však medicínu nechal a do smrti v bláznivom ošiali písal encyklopédiu, ktorou chcel osvietiť mysle Turkov poznaním a liberálnejším prístupom k svetu. Teraz Fatma spolu s trpaslíkom Redžepom (nemanželským synom jej nebohého manžela) víta vo svojom dome živé „produkty“ modernizačných trendov: najstaršieho vnuka, historika Faruka, jeho sestru Nilgum snívajúcu o lepšom svete z ľavicovej pozície a Hasana, ktorý vidí budúcnosť krajiny v pravicovom nacionalizme.
Nejde iba o ideologické spory. Pamukove postavy sú viac ako zbierkami názorov. V Tichom dome sa stretli živí ľudia, slabí a zmietaní smútkom, zradami a závislosťami. Stretnutie u babky Fatmy je postupne vyrozprávané z pozície jednotlivých obyvateľov domu. Týmto spôsobom Pamuk dosiahol, že pestrosť osudov a životných ambícií nie je iba sloganom súcim na obálku jeho knihy, ale tou najvýraznejšou črtou života, o ktorom tak jedinečne rozpráva.
Výrazne prehovára ten, ktorý sa medzitým ocitol na „druhom brehu rieky“. Fatmin manžel Selahattin s neúprosnou pravidelnosťou dáva „kázne“ z moderného zmýšľania a osvietenskej vášne: „Celý Východ spí! Ja ich poučím o smrti a vyslobodím ich z tohto otroctva. Úbohí nevedomci! Žijú v slepej spokojnosti, bez najmenších pochybností, nevedia, že majú len jeden život. Zobudím ich z toho pokojného hlúpeho sna, ktorý trvá už tisíce rokov!“
Pamuk je moderným Turkom, ale píše štýlom, v ktorom je jeho „východné“ srdce zárukou krásy a povznášajúcej ornamentálnosti. Vie byť magický a vášnivý: našťastie ešte nie je prozaikom, ktorý by sa pýšil talentom pre cynické, úporne krátené vety. Tichý dom je metaforou nostalgie. Nemôže ovládnuť naše životy, ale bez nej by sme stratili kontakt so živým prúdom histórie a zostali nekonečne smutní vo vlastnej osamelosti.
