Vyhľadávanie
Kniha Michaely Rosovej Dar, predchnutá citlivosťou, zádumčivosťou a nezávideniahodnou misiou nájsť zmysel života a aspoň kúsok šťastia, už názvom, anotáciou i obálkou evokuje, o čo pôjde: prijímanie a odovzdávanie.
Rosovej pohľad na tvorbu vzťahu k svetu sa však pohybuje v rovine, ktorá situuje všetko do vnútra jedinca. Vo vyše štyristostranovom románe venuje väčšinu priestoru hŕstke postáv vo dvoch časových rovinách: počas dospievania v škole a prepletených osudov v dospelosti, ilustrovaných na malom množstve situácií a stretov. Dopĺňajú ich strohejšie, no rovnako dôležité časti: fragmentárne písaný list a kapitola o smrti Leny, s ktorou čitateľ strávi azda najviac času. Obsah zaradený do prednej časti knihy odhalí názov kapitoly Lenina smrť okamžite a je to jasný signál – neexistuje logickejší koniec ako smrť a musí nám byť jasné, že k nemu smerujeme, preto sa zamerajme na to podstatnejšie.
Tým je vôbec proces, akým sa človek stáva, kým je, čo ho spája s inými ľuďmi, ako sa uchovávajú v ňom a akú stopu zanecháva v nich. No nie je to ani tak, že by sa postavy otvárali svetu – ony samy sú svety, ktoré expandujú, a ide tu predovšetkým o obsesívny pokus zobraziť ich čo najširšie a najdôkladnejšie. Premyslené a premýšľavé vyzerajú už na úvodných stranách príbehu – ani len neimitujú správanie, úvahy a reč mladých ľudí; pripomínajú skôr dospelých, ktorí sa filozofovaním hrajú na nevedomosť: „‚Je vôbec niečo dané?‘ nástojila. ‚Je nejaký systém, ktorý existuje odjakživa a my ho len nachádzame alebo vlastne nijaký systém nie je a máme len to, čo si vytvoríme? Možno to je to, čo chcem vedieť. Dá sa za spevom vtákov nájsť nejaká matematika? To by bola prvá otázka.‘“ (s. 37) Aj keď postavy prechádzajú životným vývinom, ich cesty sú len obmedzene prerozprávané – pozorujeme skôr čosi ako spirituálne preporodenie každej z nich. Vyzerá to, akoby autorka zabudla, ako taká počiatočná mladícka nevinnosť vyzerá, ako s ňou človek nazerá na svet, akoby stvorila postavy odtrhnuté od reality. No práve o to jej ide. Volí čo najexkluzívnejšie okolnosti, robí všetko pre to, aby nebolo možné situovať príbeh „tu a teraz“ a stotožniť sa s postavami v prvom pláne; odohráva sa v bližšie neurčenej budúcnosti, naznačenej istým technologickým pokrokom, a presúva sa po rôznych kútoch sveta. To isté platí o hlavných postavách: sú deťmi majetných diplomatov rôznych národností, študujúce na svojráznom súkromnom lýceu, v dospelosti si vyberajú povolania, ktoré v sebe nesú náboj výlučnosti.
Robí to preto, aby ľudské prežívanie zovšeobecnila. Na viacerých miestach sa hovorí o potrebnom odklone od individualizácie ku kolektívnosti, sprevádzanom napätím medzi prežívaním jednotlivca a univerzálnosťou emócií. Rosová síce nevytyčuje životné maximy, no nezakryte filozofuje o zmysle života, miestami takmer vetami vytrhnutými z príručiek osobnostného rastu a motivačnej literatúry. A pritom dôkladnosť jej, trúfnime si povedať, psychologickej prózy je obdivuhodná, detailne totiž mapuje množstvo najminucióznejších záchvevov ľudských citov. Jej myšlienkové podložie je však celistvé a jasné, akokoľvek sa v príbehu hrá na spirituálne hľadanie – väčšinu času dej iba ilustruje vedomie, ktoré autorka o svete nadobudla. Tušiť tu ambíciu poučiť čitateľa, čo autorka pre istotu ironizuje, a preto zvýrazní prítomnosťou profesorky Rossovej, záhadnej, no superlatívmi opradenej učiteľky filozofie a bývalej akademičky v odbore teórie komunikácie a kulturológie.
Filozofické východisko prózy sa koncentruje v jednej zo záverečných častí knihy, v Leninom konferenčnom referáte: viera v kolektívne prežívanie, nezmazateľné stopy iných ľudí v živote človeka a celoživotná oprava tráum, ktoré spôsobí už samotná existencia. A to všetko formulované jazykom, ktorý sa len s ťažkosťami pohybuje na hrane analytickej presnosti a ezoterickej vágnosti: „Všetko, čo sa mi deje, sa mi zapisuje do tela, od počatia až po starobu a smrť. Každá udalosť, šťastná aj bolestná, vyvoláva chemickú reakciu, zaznamená sa do svalov, zmrštených či uvoľnených, a tvaruje tak moje telo, ale aj moju myseľ, moje nazeranie na svet, ovplyvňuje moju schopnosť mať rád, tešiť sa zo života a možno predovšetkým: cítiť, že som Bunkou, súčiastkou, ktorá má svoje miesto vo väčšom Celku.“ (s. 398) Na margo jazyka nemožno vynechať Rosovej staromilstvo či záľubu v lyrizme: nemalú plochu zaberajú opisy, ktoré vytvárajú prostredia mäkké, teplé a farbisté, mnohokrát idylické, často klišéovité.
Postavy Rosovej románu sú filozoficky vybavené na svoje precitlivené hľadanie zmyslu života, no práve preto je čítanie vyslovene záležitosťou bezpečia. Človeku v neistej emocionálnej situácii môžu poskytnúť cenné smerovníky, ako sa zmieriť so svetom, tým šťastnejším budú pripadať otravne premúdrené. Rozmýšľam, či by som po bezprostrednom čítaní Daru a predošlej Rosovej knihy Nepokojní spáči (2022) takto naletel aj Coelhovi.
