Túženie v uličkách pamäti

Takmer v úvode knihy autorka spomína, že svoju knihu venuje „mužom, ženám a deťom, ktorí sa vo mne nakopili ako chatrče v mojej favele.“ Čítajúc fresku niekoľkých generácií rozvetvenej rodiny, živých i mŕtvych, skutočných i neskutočných postáv, pôsobí favela ako rodokmeň, ktorý na sklonku jednej epochy zostavil istý člen rodiny v túžbe dopátrať sa spoločného príbehu celej spoločnosti. Pestrofarebné baraky favel – štvrtí chudobných, pretínajú blahobytné veľkomestá, ťahajúc sa vysoko do kopcov, a niekedy z diaľky vyzerajú ako veselé kráľovstvá rozprávkových postavičiek. No ich bizarne farebná podoba je ako úsmev klauna – čím sme k nemu bližšie, tým je smutnejší.

Príbehy „ľudí bez príbehov“

Conceição Evaristo však nemoralizuje. Knihu tvorila v polovici 80. rokov a pôvodne mala vyjsť v roku 1988 na sté výročie zrušenia otroctva v Brazílii. Trvalo až do roku 2006, kým sa príbehy „ľudí bez príbehov“ stali spoločensky zaujímavými natoľko, aby sa im venovali aj vydavateľstvá.

Jej obyvatelia favely, ktorých „lepšia spoločnosť“ v predchádzajúcich storočiach vôbec nechcela vidieť a ich príbehy sa rozprávali len v súvislosti so zločinom súvisiacim so sociálnym postavením, sú ľudia z mäsa a krvi. Autorka opisuje konanie, úvahy či svoje vlastné dojmy a predstavy o postavách, ktoré boli súčasťou jej smutného, no zároveň blízkeho a veselého sveta: medzi nimi je strýko Totó, stará Maria, jeho tretia žena; mladá Maria, ktorá všetko pozoruje a z pozorovaní si skladá ich príbehy, babka Rita, Černoch Alírio, Dobrota, ktorý každému pomáhal, či Cidinha‑Cidoca so zázračným zadkom, po ktorom túži každý muž a ktorého sa každá žena bojí, pretože muži pri ňom lepšie zabúdajú na svoje smútky. Krutosť a bezohľadnosť sú vlastné sestry nehy; sexualita je život aj smrť zároveň, je smútkom, ktorý sa spieva, je vstupnou bránou do života plného protirečení. Postavy Conceição Evaristovej sa vznášajú nad favelou ako postavy z obrazov východoeurópskych štetlov Marca Chagalla či ako „fidlikanti na streche“: prežité utrpenie nie je len trpká skutočnosť, je to aj zemitý obraz, ktorý povyšuje život na umenie a dáva mu zmysel; mŕtvi či nezvestní príbuzní a ich príbehy nie sú len prízraky, sú nositelia nádeje aj smútku. „Keď bola stará Maria malá, keď bola ešte len Maria, zakaždým, keď poskakovala ako kozliatko pred očami svojho dedka, starcovi sa zabodol do hrude špicatý kameň.“ Dievčatko dedkovi pripomínalo dcéru, ktorá sa ešte v časoch otroctva vzbúrila proti svojmu pánovi a mali ju zbičovať na smrť. Život jej zachránilo biele dieťa, ktoré dojčila, lebo plakalo, aby ju nezabíjali, a tak rozhodli, že ju nezabijú, ale predajú. Stará Maria o svojej mame už nikdy nepočula. Keď sa oveľa, oveľa neskôr so starou Mariou oženil strýko Totó, nielen on, nielen jej dedko a celé príbuzenstvo, ale „aj ona už mala pestrú a početnú zbierku kameňov“.

Ako moderná hudobná freska

Autorka komponuje svoju knihu ako hudobnú fresku či výtvarnú koláž, ktorá miestami pôsobí ako zápisky v denníku, ako záznamy snov, ako poznámky do scenára. Občas sa v generačných príbehoch a spleti vzťahov zamotávame, postavy sa prelínajú v čase a priestore rovnako ako v uličkách favely, ktorá má onedlho zaniknúť. „Stratil som svoje miesto, krajinu, ktorú moji rodičia opisovali ako rozsiahle územie, kde rastie hustá tráva, žijú tam zvieratá, slobodní ľudia a praží prudké slnko… A teraz stratíme domov, o ktorom som si už myslel, že mi patrí. Stratíme favelu!“ vraví starý Totó a v jeho slovách počuť ozvenu dlhých generácií ľudí, ktorým vždy niekto z pozície vyššej morálky zoberie pôdu, domov, ukradne ich ako vec z „mytologickej pravlasti“, aby ich predal na celkom iný kontinent. A keď sa konečne aj ten začne meniť na niečo ako domov, keď si aj ten začne písať vlastnú, hoci nemilosrdnú mytológiu, opäť je tu niekto, kto sa v sociálnom inžinierstve rozhodne inak. Fragmenty, z ktorých je zložený príbeh Uličiek pamäti, spájajú rasovú a sociálnu tematiku s lyrickým, melancholicko‑tragickým vnímaním drsnej reality života s dávkou realizmu povýšeného na zázračno. Čitateľ sa spletitými uličkami dostáva až hlboko do intímneho sveta ponížených, zranených, tvrdých a často zatvrdnutých ľudí, až tam, kde už jednotlivé postavy nie sú poznačené len traumami zo spoločenského vylúčenia, ale aj vlastnými snami, túžbami a protikladmi. Príbeh začal vznikať v čase, keď autorka vedela, že svet jej detstva, svet jej favely, sa završuje. Svet naisto nespravodlivý, ale jej svet; plný zdedenej poézie po predkoch: „Maria nosila v hrudi smútok za domovom. Ľútosť za časmi, miestami a životom, ktorý nikdy nezažila… Rana tých, čo stoja na tejto strane, ďalej páli, bolí a krváca… Dievčina napriek bolesti veľmi chcela počuť, ako príbeh pokračuje.“

V rozprávkovom uchopení poézie každodenného tvrdého života ponúka Conceição Evaristo najmä európskemu čitateľovi pripomienku jeho vlastných literárnych a umeleckých tém z prostredia „obyčajného človeka“ unášaného tzv. veľkými dejinami, ktorým sa hovorí pokrok a ktoré neveľmi berú ohľad na zraniteľnosť ľudského osudu. Sama autorka píše, že zmätok medzi realitou a fikciou necháva na čitateľa, pretože „ak niekto rozpráva príbehy, vymýšľa si ich, dokonca i tie skutočné.“ Sny a túžby prenikajú realitou ako špicaté kamene tak veľmi, že sa už od nej nedajú oddeliť.

Silvia Ruppeldtová (1977)

Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka. Nedávno jej vyšla kniha esejí Druhá tvár modernity.