Vyhľadávanie
Vydávanie denníkov autoriek a autorov počas ich života iste nemožno považovať za celkom nepríznakový postup. Očakávame v nich texty či textové náčrty, ktoré sú príliš osobné, resp. každodenné na to, aby spĺňali estetické a poetologické kvality, ktoré na svoju tvorbu autori/autorky kladú. Tento rozpor môže preklenúť napríklad žáner (viac či menej beletrizovanej) autobiografie. Denníky, tak ako iné texty podobného charakteru (korešpondencia, rozhovory, spomienky), sú zväčša v literárnohistorickom bádaní skúmané ako pomocné, sprievodné dokumenty, a spravidla sa stávajú predmetom záujmu po smrti spisovateľov/spisovateliek. V súčasnosti sme si však už zvykli na zvýšený výskyt aj mnohých iných ešte donedávna neortodoxných vydavateľských, autorských a (seba)propagačných postupov, ako na produkty zmenenej totožnosti literárneho diela, ktoré sa stalo predmetom marketingových stratégií a autori/autorky ktorého – akokoľvek marginálni – sú bežne veselo (seba)ikonizovaní už počas života. Nielen tento kontext sa však aktualizuje pri knižke Tvrdé drevo detstva od Mily Haugovej. Charakter jej tvorby je totiž natoľko spovedný (v zmysle tzv. confessional poetry), že hranica intímneho a verejného, resp. denníkového a autorského v nej, je natoľko priepustná, až sa stáva nepostihnuteľnou. V zákonoch sveta jej poézie je písanie bytím a text telom a naopak; texty, ktorými svoju poéziu sprevádza (publikované rozhovory, fragmenty denníkov, preklady), preto možno čím ďalej, tým výraznejšie (s pribúdajúcim vekom autorky) vnímať ako organické pokračovanie jej básnickej tvorby.
Tvrdé drevo detstva okrem denníkových fragmentov obsahuje záznamy snov, výber z listov, úryvky z rozhovorov a občasné autorkine komentáre k textom a ich výberu (ako zostavovateľa však tiráž uvádza Matúša Mikšíka). Výsostne osobné ladenie knižky podčiarkuje fakt, že je ilustrovaná dielami poetkinho zosnulého partnera Petra Ondreičku, spomienky na ktorého v texte podobne ako iné návratné motívy (odvedenie otca, detské rozhodnutie umrznúť na protest) vytvárajú akúsi – vágnu, ale predsa – osnovu. Textové fragmenty sú radené nechronologicky, percepčne najnáročnejšie je vnímanie rýchlo sa striedajúcich časových rovín, v ktorých do hry vždy vstupujú aspoň tri časové kontexty – čas písania/koncipovania knihy (keďže jednotiaci subjekt sa z času na čas čitateľovi ukáže), čas písania fragmentu a čas vo fragmente zobrazovaný/kreovaný. Od obvinení z edičnej nedôslednosti a škandalózneho nedostatku sebakritiky knižku zachraňujú náznaky kompozície – tematického zoskupovania fragmentov, resp. vplývania jedného textu do ďalšieho, no najmä spomínaná práca s návratnými traumatickými motívmi a aj vysoká estetická kvalita niektorých textových pasáží. Knihu tak isto možno chápať jednak ako primárny/umelecký text, a jednak ako metatext – Haugovej ars poeticu. Je bojom proti strate pamäti, proti ničote neexistencie, a zároveň poskytuje vstup do sveta poetkinej básnickej tvorby aj čitateľom a čitateľkám, ktorí ju tak do hĺbky nepoznajú. Zvýšená komunikatívnosť textov, prozaickosť, výraznejšia sujetovosť (resp. pútavosť – napríklad v skoro až pasoliniovsky ladenom „pokuse o poviedku“ Isolda Sacra), krotená fragmentárnosť a hermetickosť knihe umožňujú osloviť aj obecenstvo, ktoré po poézii, resp. po hermetickejšej, „elitárskej“ literatúre azda nesiahne vôbec. A to je dobre, lebo v Haugovej básnickej tvorbe sa skrýva mnoho z toho, čo definuje človeka, ženu, muža, bytie a smrť.
