Vyhľadávanie
Anita Tešovičová
Údolie zabúdania. Zápasy s Alzheimerovou chorobou
Bratislava, Lundbeck Slovensko 2007
Kniha akiste vzbudí záujem každého (pravda, ak sa o jej existencii dozvie), kto zisťuje, že mu už pamäť neslúži tak dobre ako kedysi. Zabúdať, kde som si čo dal, nespomenúť si na telefónne číslo alebo meno známej osoby, hľadať slová v spomalenom jazykovom prejave býva síce prevažne ,,normálnym", prirodzeným sprievodným javom starnutia, prepracovanosti, sklerózy, netrénovania pamäti, roztržitosti alebo zužujúcej sa sféry záujmov, ale môže to byť aj jeden z príznakov počiatočného štádia Alzheimerovej choroby. Jej vážnosť, ak sme sa s ňou bezprostredne nestretli, berieme na ľahkú váhu. Mám Alzheimera, povieme žartom, keď zabudneme na nejakú povinnosť. Anita Tešovičová však v úvode svojej knihy uvádza, že Alzheimerova demencia je štvrtou najčastejšou príčinou smrti a vyskytuje sa už nielen u seniorov, ale v niektorých prípadoch aj u štyridsiatnikov. Len v Európskej únii každoročne pribúda 800 tisíc postihnutých (na Slovensku ich žije 40 – 50 tisíc) a v dôsledku starnutia populácie sa predpokladá, že v roku 2030 bude na svete až 35 miliónov alzheimerikov.
Tešovičová nechce čitateľov strašiť. Príčiny tejto nevyliečiteľnej ,,rakoviny duše" lekárska veda nepozná, ani spôsob, ako jej predchádzať, a tak môžeme len dúfať, že práve nám a našim blízkym sa vyhne. To však neznamená, že môžeme tento vážny problém ignorovať. Skúsená novinárka a prozaička nám ho približuje nekonvenčne, so silným emotívnym a humanitným nábojom. Šiestimi literárnymi príbehmi, ktoré by mohli byť i samostatnými poviedkami, zasvätene ilustruje nielen prejavy, ale najmä dosah na rodinné vzťahy a spoločenské súvislosti Alzheimerovej choroby. Do duše postihnutého, uzatvárajúceho sa do seba, trpiaceho bludmi, blúdením, dezorientáciou v priestore i čase a postupne strácajúceho kontakt so svetom i najbližším okolím, svojou spisovateľskou empatiou preniknúť nemôže (v pokročilom štádiu ochorenia to nedokáže ani psychiater, aj keď na základe symptómov a poškodenia mozgu zväčša spoľahlivo určí diagnózu), no pocity jeho spolutrpiteľov pozná dôverne. Tešovičovej svedectvo je cenné tým, že autorka vychádza z vlastnej skúsenosti. Vie, aký bezmocný je človek, keď predtým nepostrehnuteľná Alzheimerova choroba náhle vypukne u niekoho z jeho blízkych, s ktorým musí žiť, znášať jeho nepochopiteľné reakcie a do vyčerpania síl sa starať o nemobilného pacienta. Aj takúto drastickú podobu a, žiaľ, čoraz častejšie, má povinnosť doopatrovať svojich ,,starkých", ktorí nám, kým mohli, ochotne pomáhali. Kruté však je, ak dlhotrvajúca každodenná záťaž, prinášajúca stratu zamestnania, ba neraz i manželský rozvrat, spočíva na jednej obetavej bytosti, zatiaľ čo ostatní rodinní príslušníci sa od nej i chorého dištancujú. Dokonca ju odsúdia, keď sa už vyčerpaná pacienta ,,zbaví" a zverí ho do ústavnej starostlivosti. A práve takýmto ľuďom sa Tešovičová usiluje pomôcť zviditeľnením ich situácie. Navyše v závere každého príbehu sa obracia na odborníka, aby čitateľovi objasnil priebeh choroby a poradil, čo robiť, prípadne, kam, na aké inštitúcie sa obrátiť o pomoc, skôr než sa i niekto z jeho blízkych psychicky alebo fyzicky zrúti.
Žiaľ, možností je málo. Postup Alzheimerovej demencie možno odbornou rehabilitáciou spomaliť, no je finančne veľmi nákladná. Menej solventný pacient sa v prípade zlyhania domácej starostlivosti musí uspokojiť s krátkou nemocničnou hospitalizáciou alebo s nie vždy dostupným hospicom. V tomto smere je Tešovičovej kniha mementom a apelom na riešenie tohto čoraz aktuálnejšieho spoločenského problému.
Jana Šimulčíková
