Vyhľadávanie
Radosť čítať
Paula Sabolová: Vrkôčkine tajné objavy
Bratislava, SPN – Mladé letá 2010. Ilustrácie Alena Wagnerová
Z knižky Pauly Sabolovej vanie teplo. Hlavnou devízou autorkinho rozprávačstva je prirodzená, nepresladená prívetivosť, hrejivosť a žičlivosť, teda atribúty, do akých sa spisovateľ, ak sa chce vyhnúť falošným tónom, nemôže štylizovať. Musí ich mať v sebe ako povahovú danosť a vedieť ich primerane premietnuť do diela.Vo Vrkôčkinom príbehu sa zdanlivo nedeje nič mimoriadne. Jadierkovci sa po presťahovaní udomácňujú v cudzom meste a čakajú druhé dieťa. Zo štatistického hľadiska sú to udalosti časté, vyskytujúce sa aj v nejednej knihe pre deti, no pre každú rodinu pamätné a pre šesťročnú vrkôčku Veroniku prevratné.Detský svet, do ktorého sa Sabolová obdivuhodne vžíva a cezeň filtruje svoje rozprávanie, však má aj svoje vlastné objavy a udalosti (napr. hoci aj prvý vypadnutý zúbok alebo zatúlaný papagáj) takmer rovnocenné s tými dospeláckymi.Veronika nevie, či sa má na súrodenca tešiť. Ešte sa nenarodil, a už sa všetko krúti okolo neho. Mama musí pred pôrodom dlhší čas ležať v nemocnici, a jej je za ňou smutno.Vrkôčke nevychádzajú roky, nevzali ju do školy a stratená v novom bydlisku tajne uteká z domu hľadať si nových kamarátov. Cez psíka Labku sa zoznámi s jeho pánom, deduškom Hubertom Hubertusom Metličkom, ako si ho pomenovala, a so susedkou Trojlabkou, ktorá vraví, že palica je jej tretia noha, a spomína, ako v ochotníckych predstaveniach hrávala strigy.Kým otec Veronike nenájde miesto medzi predškolákmi v materskej škole, dievča sa pohybuje napospol medzi dospelými. A čaro príbehu aj jeho humorných situácií je práve v konfrontácii detského vnímania a predstáv s prejavmi dospelých. Vrkôčka má však šťastie na dobrých ľudí, svet dospelých, ktorý aj kritizuje, poznáva ako priateľský a harmonický.Ozvláštňujúcim prvkom Sabolovej rozprávania a vzájomnej komunikácie týchto dvoch svetov sú rôzne príslovia a rozprávky, ktoré má autorka naporúdzi na každú príležitosť a organicky ich včleňuje do deja. O invencii svedčia aj názvy krátkych vypointovaných kapitoliek knihy, ako napríklad: Najkrajšia okuliarnatá rodina, Slečna Chamti (prvá jedla, prvá pila a s nikým sa nedelila), Krátka ihla – dlhá niť alebo Raz do hory zavoláš, trikrát sa ti ozve. Autorka má zmysel pre mieru. Nič v jej knihe nie je nadbytočné, rozvláčne či neadekvátne veku detského adresáta.Ani bez autorkinho osobitého humoru by to nebolo ono. Veď kniha, pri ktorej sa dieťa nezasmeje alebo si nepoplače, sa mu rýchlo vytratí z pamäti.Škoda by bolo, keby sa táto knižka, porovnateľná aj napríklad s Ďuríčkovej Dankou a Jankou zo Zlatého fondu detskej literatúry, stratila nedocenená v záľahe rôznorodej ponuky našich kníhkupectiev.
Jana Šimulčíková
