Vyhľadávanie
Toto nie sú spomienky, ani biografické putovanie po pamäti, ale surová zakonzervovaná pravda utrpenia vyhnancov na Sibír. Ruský literát Varlam Tichonovič Šalamov napísal tridsaťtri poviedok po tom, čo ho prepustili z nútených prác. K ich tvorbe sa staval radikálne: „Nepíšem ani poviedky – presnejšie, usilujem sa napísať nie poviedku, ale niečo, čo nebude literatúrou. Nie prózu dokumentu, lež prózu vystrádanú ako dokument… V Kolymských poviedkach niet nijakých spomienok,“ rezolútne vyhlásil po vydaní.
Hlavným motívom týchto trestaneckých príbehov je vôľa prežiť, tá pudová závislosť po živote. Šalamov bol presvedčený, že náš najväčší dar od Boha je vôľa žitia, preto duchovná podstata vystužila našu materiálnu schránku až do najväčších extrémov. Aj tomu najhoršiemu prostrediu sa ľudia prispôsobia. Podľa neho sa stiera rozdiel medzi predátormi a ľuďmi, ktorí dokážu byť krvilačnejší, pomstychtiví, berúc si viac než dokážu „zhltnúť“, „požrať“ a „zhromaždiť“. Stávalo sa, že nevinní sa iba dostali do cesty mocným, ktorí ich odpratali do tábora, kde sa stretli so skutočnými dravcami – ťažkými kriminálnikmi. Zdraví jedinci sa menili na vychudnuté trosky, ktorých pohromade držala iba tenká vrstva svalov a odhodlanie žiť. „V tej svalovej vrstve sídlila už len zloba – najstálejší ľudský pocit,“ takto to opisuje Šalamov. Telo poznalo naspamäť pravidelné cesty do baní a ďalších nútených prác, myseľ blúdila a načahovala sa k spomienkam za rodinou a priateľmi. Veď ticho tajgy rozvírilo tisíce myšlienok. To bola pre väzňov ich oáza, kde sa mohli skryť pred strážami. Všade inde boli vo „sfére cudzej vôle, kde nemožno nič meniť.“ Bezohľadné bolo presvedčenie dozorcov, že nútená práca môže väzňov napraviť. Nezmení, ale zlomí. Šalamov o tom píše ako o nezmazateľnej stope a negatívnej škole života, kde sa nenaučíte nič iné, len kradnúť, klamať a podvádzať. Kde sa nalepí aj na slušných ľudí zločinecká morálka. Netýkalo sa to len väzňov, ale aj personálu a všetkých, čo museli žiť v okolí pracovných táborov. Determinuje to syndrómom splynutia s miestom, s nemožnosťou pokojného vrátenia sa na „pevninu“. Ruská literatúra to nazvala aj „volaním Severu“.
Tam, kde treskúci chlad prechádza až do morku kostí, neuveriteľný hlad zviera žalúdok v kŕčoch, absencia spánku podlamuje ducha, nezmyselné úkony láme intelekt, sa objavujú rany duše, ktoré už nikdy nič nezacelí. Ako môžu spisovatelia reagovať? Hlbokými románmi, kvetnatými opismi a pátosom ničiacim ľudskú zlobu, ktorá búra hranice medzi dobrom a zlom? Šalamov s tým nesúhlasil. Vo svojich Kolymských poviedkach hovorí, že čitateľ túži ochutnať spisovateľovu vlastnú krv a chce sa napiť z jeho krutého osudu. Nechce čítať hlúposti. Potrebuje riešenie životne dôležitých otázok a hľadať odpoveď na zmysel života. Varlam Šalamov ničí cnosť ruských klasikov, ktorí tvrdili, že iba tvrdou prácou možno poznať pravý život. On zažil túto perspektívu v uránovej bani, z čoho sa už nevyliečil. S touto nespravodlivosťou bojoval prostým, krátkym a úderným štýlom. Nezameriaval sa na detailné opisy, lebo vie, že takto by sa dielo scvrklo na štatistický dokument. Odmietal publicistický štýl, namiesto toho stavia na príbehu, ktorý sa ani nemusel odohrať, alebo iba rozvíja náhodné epizódy. Nechcel revitalizovať a znehodnocovať historické udalosti, veď bol ich väzňom, ale pretaviť ich do literatúry.
„Pamäť uchovala tisíce sujetových variantov odpovede – zostáva mi len vybrať si z nich a dať na papier ten vhodný. Nie preto, aby som čosi opisoval, ale preto, aby som odpovedal. Nemám čas opisovať. Treba o tom rozprávať priamo, bez deklamácie.“ Vďaka prežitým skúsenostiam môže písať aj súdiť. Poviedky nie sú náhodne poukladané, ale štruktúra knihy vytvára oporné a vedľajšie – atmosférické – príbehy. A keď celú knihu dočítate, pochopíte, že to, čo sa dialo, bola absolútna moc štátu, ktorá rozdeľovala rodiny, ničila a zabíjala. Deus ex machina v socialistickej praxi. A táto hrozba funguje aj na súčasného čitateľa. Stačí už len dodať: „Vari likvidácia človeka s pomocou vlády nie je hlavnou otázkou našej doby, našej morálky, vstupujúcou do psychológie každej rodiny?“
Daniel Hevier ml.
