Vyhľadávanie
O “kruhovej” pravde
Julo Rybák: V dotyku s Máriou Medveckou (Záznamy zo Zápisníka apríl – jún 1986)
Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2003
Po knižke vrúcnych intelektuálnych aj emocionálnych “dotykov” s Pavlom Straussom vydal náš popredný rusista Július Rybák ďalšiu knižku spomienok, vyznaní a reflexií tento raz inšpirovaných priateľstvom s Máriou Medveckou. Autor v nej načiera do svojho zápisníka z jari spred takmer dvadsiatich rokov a sugestívne približuje osobnosť originálnej umelkyne, spätej životom aj tvorbou s oravskou krajinou i s jej ľuďmi. Robí tak prostredníctvom spomienok na osobné stretnutia či na “stretnutia” cez spoločných obľúbených autorov alebo na rozhovory. Svoje spomienky kombinuje s ukážkami z korešpondencie.
Knižka je vhľadom do myšlienkových zákutí zapisujúceho, ale aj do vzťahov s jemu duchovne príbuznými osobnosťami, či už žijúcimi alebo klasikmi našej, prípadne ruskej literatúry. Jadro týchto vzťahov tvorí trojica: Medvecká – Strauss – Rybák, tento okruh príležitostne rozširuje o ďalších – najmä literátov. Nechýba medzi nimi Prišvin, ku ktorého tvorbe sa Rybák opakovane a rád vracia. Prišvin je tu videný v analógiách s Otakarom Březinom či Hviezdoslavom. Poslednému venuje Rybák viac pozornosti v súvislosti s rôznymi interpretáciami jeho diela. V Rybákových zápiskoch nachádzame aj Gogoľa, Pasternaka, Majakovského, Sluckisa a ďalších – ich tvorba predstavuje opäť impulzy k autorovej reflexii umenia, prírody aj spoločenskej reality, ako aj k sebareflexii.
Zápisky zmapúvajú vnútorné krajiny tých, v ktorých spoločnosti má Rybák pocit duchovného domova, spolupatričnosti, cez stretnutia s nimi si číri vlastné postoje, porovnáva a analyzuje… Knižka má výsostne dialogický charakter: Rybák sa rozpráva so svojimi “výberovými príbuznými” cez vlastnú zážitkovú empíriu, a rozpráva sa aj so sebou cez svojich vyvolených autorov. Ťažiskovými ostávajú dialógy s Máriou Medveckou, obnažujúce oboch zúčastnených: ich hľadania i strádania v každodennom živote (neraz na pozadí celkom triviálnych udalostí, ako napríklad cesta vlakom), ich očarenie prírodou, ich radosti z tvorivého vzopätia, aj nádeje na jeho úspešné zavŕšenie. Autor sa v dialógoch usiluje – celkom v prišvinovskom duchu – o “okrúhlu” pravdu, ku ktorej sa nemožno priblížiť v nijakom jednotlivom bode, no vždy len “v celom pohybe v kruhu”.
Etela Farkašová
