Recenzia
Daniel Hevier ml.
29.11.2013

V službách literatúry

Pokojná atmosféra a krásne prostredie Budmeríc vytvorili zátišie pre slovenskú literatúru. História tejto obce sa odjakživa spájala so starobylým kaštieľom. Práve ten sa však v posledných rokoch stal predmetom kontroverznej diskusie o jeho zachovaní v službách literatúry. Juraj Šebo sa v knihe Budmerice. História – Osobnosti – Spomienky rozhodol pripomenúť povestné genius loci tohto miesta, ktoré sa vynorí vždy, keď je situácia vyhrotená a kaštieľu hrozí zánik…

Kniha o Budmericiach sa začína ako „minikronika“ obce: v úvode Šebo píše o jej histórii, ale aj o rode Pálffyovcov, ktorí vlastnili kaštieľ a už počas ich života sa tu vytvorila tradícia bohatého spoločenského života. V časoch socializmu vznikol nápad pretvoriť toto miesto na centrum, kde by sa mohli spisovatelia stretávať, pracovať a rekreovať. V Budmericiach sa schádzala literárna elita, začínajúci autori, ale aj skúsení bardi. Šebo píše o ich vzájomných konfrontáciách a spoločenských kontaktoch za múrmi kaštieľa. Zachytáva aj rekreačné aktivity spisovateľov – čitateľ sa tak dozvie, kto bol vášnivým hubárom, kto kartárom, turistom, salónnym levom či „vlkom samotárom“. Kaštieľ však predovšetkým poskytoval priestor na podnetné diskusie, hľadanie inšpirácie a vznik literárnych diel.

Najcennejšie sú v knihe vyjadrenia samotných spisovateľov a príhody aktérov tvorivých pobytov. Je pozoruhodné, ako pri tom funguje ich selektívna pamäť. Pre niektorých je spomienka na Budmerice poslednou bodkou za priateľstvom či obdivom k tým, ktorí už nežijú. Kaštieľ sa rokmi menil a každý naň inak spomína aj vizuálne – na niekoho pôsobil rustikálne, na iného zasa gýčovo pekne, majestátne či strašidelne. Pre mnohých autorov bola budova kaštieľa podnetnou inšpiráciou na napísanie niekoľkých básní, ktoré sú zaznamenané aj v tejto knihe. Šebo nevynecháva ani spomienky správcov kaštieľa a personálu a ich zážitky so spisovateľmi. Vysvetľuje administratívne pozadie a vymenúva kultúrne, spoločenské akcie, podujatia a konferencie, ktoré sa v Budmericiach za ten dlhý čas konali. Pre tých, čo sa do kaštieľa možno už nikdy nedostanú, môžu slúžiť archívne fotografie interiéru a exteriéru ako vzácna exkurzia. Veľmi poučná je kapitola o osudoch literárnych domov v zahraničí, čitateľ si vďaka nej môže utvoriť vlastný názor o tom, ako si podobné budovy ctia v cudzine.

Kniha Budmerice. História – Osobnosti – Spomienky nie je odbornou správou z ministerstva kultúry ani kunsthistorickou dizertačnou prácou, a už vôbec nie monografickou spomienkou. Predstavuje ľudský pohľad na jednu kapitolu histórie slovenskej literatúry. A Budmerice boli jej dôležitou súčasťou.